The Creating

Cililing, zazvonil budík o pol šiestej ráno. Bol Štedrý deň.

Otecko sa obrátil na druhý bok. Mamička vstala a bežala do potravín po čerstvé pečivo. Potom dala variť zemiaky na zemiakový šalát, ožehlila sviatočné obrusy, povyberala zo šuplíkov vianočné dekorácie a ozdobný baliaci papier s anjeličkami poletujúcimi pomedzi vločky a začala baliť darčeky. Na udicu pre otecka ani na bicykel pre dcérenku nebolo dosť papiera, tak na ne len uviazala zlaté stužky. Na tridsať mililitrový parfém pre mamičku bolo papiera až-až. O deviatej vstala dcérenka, v pyžamku prebehla do obývačky, zapla televízne rozprávky a chcela kakavko. O pol desiatej vstal otecko, zívajúc prešiel v trenírkach do kuchyne a chcel toasty.

„Som zvedavá,“ povedala mamička, keď postavila na šporák hrniec s kapustou na polievku, „kde zoženieš stromček. Mal si ho kúpiť minulý týždeň. Už včera mali len zelené metly.“

„Všetko bude,“ zívol otecko.

„No len aby,“ potriasla mamička natáčkami, vypila na stojáka druhú kávu a vytiahla vysávač. „Prinajhoršom ozdobíme babkinu araukáriu.“

„Niééé...!“ zakvílilo to z obývačky. „Ja chcem stromček, nie ara... ara... úúúúú...!!!“

Úúúúú, kvílil aj vysávač a dcérenka do toho, že nepočuje televízor a príde o črievičkovú scénu z Popolušky, a že chce stromček.

„Nebudeme ozdobovať araukáriu,“ vyšiel otecko zo spálne v otepľovačkách a nórskom pulóvri. „Bude jedlička. Pôjdeš so mnou...? Vezmeme sánky.“

Dcérenka si utrela očká a prikývla. Mamička jej obliekla kabátik, čiapočku a rukavičky a obula čižmičky a zabalila pár medovníčkov. Otecko zatiaľ vybral z pivnice sánky. A po chvíľke úvahy aj pílku.

Mamička dovysávala, ošúpala vychladnuté zemiaky a urobila šalát, zapražila kapustnicu a vybrala zo skrine vianočné ozdoby; v dobrej viere, že ich bude na čo zavesiť. Šnúru elektrických sviečok však vytiahla zo škatule s nepríjemným podozrením, že si na nej tých dvanásť mesiacov trieda námorných kadetov cvičila viazanie pätnástich rôznych lodných uzlov. Pred rokom sviečky odkladal otecko.

Strávila príjemnú polhodinku rozmotávaním, spievajúc vianočné koledy, aby vzápätí zistila, že sviečky nesvietia. S povzdychom pripustila, že na tento problém je už prikrátka. Vyšla na balkón obhliadnuť situáciu. Mrzlo, až prašťalo. A prašťalo aj drevo, ako sused odvedľa zatĺkal košatý smrečok do stojana. Zaklopala na balkónovú priečku.

„Nefungujú mi sviečky,“ prehodila. „Nepozrel by si sa na to...?“ A dodala tichšie: „Naši šli kupovať stromček.“

Sused mrkol a prihladil si fúzy. „Dokončím toto a dobehnem.“

Cililing, zazvonil zvonček pri dverách, sotva stihla šupnúť do rúry makový koláč. Zhodila zásteru a v letku vyťahovala natáčky. Cililing, ozvalo sa ešte raz nedočkavo.

***

V lese otecko pílil jedličku. Dcérenka prešľapovala vedľa v záveji, namosúrená, že po ceste vytrúsila do snehu všetky medovníčky.

„Keď vydržíš až do večera nepapať,“ zafučal otecko a prekľakol na druhé koleno, „uvidíš zlaté prasiatko.“

„Nie, nie,“ vrtela hlavou dcérenka, „ja nemusím, ja už ho vidím...!!“

Otecko sa obzrel. Spomenul si, že ráno zjedol štyri toasty, preto usúdil, že to, čo vidí, nebude zlaté prasiatko. Bol to statný diviak.

„Ááááá,“ kričala dcérenka.

„Úúúúú,“ hučal otecko, keď zakopol a zaryl nosom do snehu.

Cililling, zazvonil zvonček na sánkach a sánky zišli do potoka.

***

Cilililng, zvonil časomer tvaru paradajky v kuchyni, že koláč je hotový, ale nikto ho nepočul. Tí, čo tam boli, mali práve kopu práce s krkvaním čistého posteľného prádla a vydávaním harmonických zvukov, ako „ííííí“ a „óóóóó“ a potom znova to isté, len o oktávu vyššie.

Cililing, zazvonil zvonček pri dverách. Ten už našťastie počuli všetci.

Za takú minútu sa dá stihnúť strašne veľa vecí. Niečo obliecť, niečo zakopnúť pod posteľ, niečo uhladiť, niečo zarovnať a niečo zahodiť do koša na prádlo, otvoriť balkón a znova ho zavrieť.

„Už idééém...!“

Ledva mamička otvorila dvere, dcérenka vzlykajúc a poťahujúc nosom spustila čosi o zlatom prasiatku a otecko, v tvári biely ako čerstvo napadaný sneh, otrčil svoje pozadie, usmievajúce sa z roztrhaných šušťákov. Skvel sa v ňom kompletný odtlačok mocného diviačieho chrupu. A stromček nikde.

Rozmýšľala, čo skôr. Či nadávať, či chlácholiť dieťa, ošetrovať ranu, či zašívať nohavice; v tomto poradí, a či radšej všetko odrazu. Tu zavetrila pach z kuchyne. Smrdelo to.

„Niečo horí,“ zvolala a rozbehla sa ratovať koláč. Pravda, priveľa na ratovanie z neho nezostalo.

***

Sviečky svietili na ozdobenej araukárii, darčeky boli rozbalené, v televízii hrali koledy a za oknom snežilo. Plná vianočnej pohody, mamička naberala kapustnicu oteckovi, sediacemu na dcérenkinom ružovom nafukovacom kolese, keď sa od dverí ozvalo netrpezlivé cililing.

„Dofrasa, zas niekto ide vinšovať,“ hundral otecko. „Povedz, že večeriame.“

Za dverami stála suseda v zástere a s jednou zabudnutou natáčkou v lokni na čele. „Nevideli ste môjho muža...?! Cez obed vravel, že vám ide opraviť sviečky a ešte kdesi čosi. Odvtedy sa neukázal.“

„Mamííí...!!“ ozvalo sa vtom vzrušene z obývačky. „Poď sem, poď seeem...! Na balkóne je snehuliak!!“

Suseda ju odstrčila a vrútila sa do bytu. Otecko pustil lyžicu a pomaly sa zdvihol z ružového kolesa.

„Sakra, sused,“ povedala mamička.

Vrzli balkónové dvere, vpustili dnu pár vločiek a prievan rozkýval ozdoby na vianočnej araukárii. Cililing, zazvonil malý zvonček.

Šťastné.

A veselé.