Páčila sa mu. Páčila sa mu, pretože bola blondína – možno pravá, možno nie, ale čo na tom. Páčila sa mu aj s výrazným nosom a zubami akoby o číslo väčšími, páčila sa mu vo voľných kostýmčekoch pastelových farieb s nadýchanými blúzkami, i vo vypasovaných džínsoch. Páčilo sa mu, ako vyslovovala sykavky – znelo to tvrdo a kategoricky. Pracovala kdesi v poisťovni, v banke, alebo možno v cestovnej kancelárii...? Predstavovali sa na prvej hodine. On bol so svojimi medzerami v angličtine rád, keď zo seba vysúkal ťažkopádne „I work with computers“. Priatelila sa s papuľnatou čevenovláskou, ktorá používala krikľavé rúže a zásadne chodila neskoro. Sedávali vždy spolu. Ak prišiel na poslednú chvíľu, ticho sa vsunul do lavice čo najbližšie k nim a s pôžitkom vdychoval jej parfém. Mimochodom, volala sa Elis. Prinajmenšom jej tak vraveli na hodinách. To napríklad jeho tam titulovali Čárly. Nepokladal sám seba za najškaredšieho chlapa na svete. Aspoň, keď sa holil, rozhodne si pri pohľade do zrkadla nebol odporný. Preto sa mu zdalo dosť nespravodlivé, že všetka jej pozornosť smerom k nemu – ak sa stretli na chodbe cestou na lekciu - sa obmedzovala na úbohé:
„Ahoj, Karol.“
„Ahoj, Alica,“ odpovedal jej s plachým úsmevom.
Po hodine vždy rýchlo zmietla učebnice, zošity a zošitky do veľkej tašky, zavesila sa do červenovlásky s krikľavooranžovými perami a cez rameno prehodila:
„Ahoj, Karol.“
„Ahoj, Alica,“ povedal zakaždým.
Lekcie viedol mohutný päťdesiatnik s modrými očami a širokým úsmevom, ktorý vedel byť zábavný, pravda, ak mu človek rozumel. Karol nemal problém, kedy sa smiať, a kedy nie. Nepočúval ho. Neprítomným pohľadom kĺzal po učebni a predstavoval si, že za katedrou stojí sexy zubatá blondínka v jemne priesvitnej blúzke.
Pár týždňov konverzačného kurzu ubehlo. Jeho jazykové znalosti sa rozvinuli natoľko, že ak sa ho niekto opýtal, dokázal odpovedať už celkom súvisle: „I work with personal computers.“ Podstatnejší však bol poznatok, že Elis takmer vždy pred príchodom lektora spolu s hrdzavou kamarátkou zaujato norí nos do nejakých novín alebo časopisu.
„Predstav si,“ začul ju minule celkom náhodou – hoci podľa toho, ako napínal sluch, by si zaslúžil počuť oveľa viac – „tu píšu, že dnes dostanem väčší obnos. Vážne, mala som plat! No, nevychádza to...?! Ale mám si odpustiť nákupy a nepožičiavať peniaze. Škoda, chcela som sa pozrieť na nejaké lodičky. A vraj sa s niekým pohádam. Hm, dúfam, že nie s mamou, dnes na to vôbec nemám chuť.“
Alebo: „Dnes som sa mala s niekým zoznámiť. Predstav si, s niekým starším a dobre situovaným!“
Červenovláska, celkom nevzrušene žujúc žuvačku, sa opýtala: „A zoznámila si sa?“
„No, neviem... Ledaže by to bol ten pán, čo mi prepustil miesto v električke a potom mi celú cestu rozprával, čo pestuje v záhradke. Tu píšu, že to stretnutie nemám brať vážne. Okrem toho, bol naozaj starý.“
Naťahoval krk, pokiaľ sa dalo, aby videl do časopisu. Nebol si istý, načo by sa mu mohlo zísť, keby to vedel, ale napriek tomu sa pokúšal to zistiť – informácie o nej si ukladal do zbierky ako niekto vzácne umelecké kusy. Nedarilo sa mu, až konečne raz ju pristihol zasnenú s prstom položeným na uzučkom stĺpčeku horoskopu. Zaostril zrak a víťazoslávne sa usmial, keď rozoznal siluetku znamenia. Ryba! Slečna Elis je Ryba!
Nejako zvlášť ho to nezaujímalo. Určite dychtivo neotváral noviny len aby sa dozvedel, čo dnes majú prežiť Kozorožci, a nepatril k tomu druhu ľudí, ktorí nikdy nepodniknú nič bez toho, aby si prečítali svoj denný horoskop. Ona však k nim zrejme patrila. Odkedy poznal jej znamenie, horoskopy začali zamestnávať stále väčšiu časť jeho mysle.
A potom prišlo to stretnutie s Félixom. Chodieval k nemu zakaždým, keď niečo trochu škrípalo. Vždy sa tam totiž perfektne uvoľnil. Mohol si vyložiť nohy na stôl (to mohol aj doma, ale tu bol na návšteve a tak mu to viac chutilo), upíjať pivo a dýchať atmosféru staromládeneckého bytu, ktorého sa nedotkla ženská ruka. A že tá aróma poriadne razila tabakom...!
Félix si napchal fajku, pomaly si ju zapálil a začal bafkať s gustom oveľa väčším, než ktokoľvek fajčí cigarety. V celom tom obrade bolo toľko šarmu, že aj taký zarytý nefajčiar ako Karol mu ho bol ochotný odpustiť. Nepoznal nikoho okrem Félixa, kto by fajčil fajku. Félix si strašne potrpel na imidž.
„Ešte stále sám, čo?“ Fajka sa mu hompáľala v kútiku úst a preto trochu preháňal sykavky.
Karol zaváhal. V tomto hniezde, napáchnutom staromládenectvom ešte viac než tabakom, sa mu zdalo zúfalo ťažké začať ospevovať pôvaby spolužiačky z kurzu angličtiny. Félix bol známy tým, že ženy považoval za občas príjemný, ale vcelku nedôležitý luxus.
„Elis“ však bola jediné, na čo celé dni myslel a o čom sa mu naozaj chcelo rozprávať, tak nakoniec prerazila. Úplne sa do toho vžil: predstavil si ju v tyrkysovom kostýme tak realisticky, až uprostred hustnúceho tabakového dymu zacítil jej jemný parfém.
„A?“ zaznelo odkiaľsi smerom od Félixových úst. Otváral ich minimálne, takže vznikal dojem, že hovorí fajka. „Čo ďalej? Ako pokračujete?“
„No...“ Karol rozpačito pokýval hlavou. „Vlastne sme ešte nezačali.“
„Panebože!“ Félixa to napodiv rozčúlilo natoľko, až si vybral fajku zo zubov. „Tak ju niekam pozvi! Niečím ju upútaj! Upozorni na seba!“
„Ale – ako...?“ pokrčil bezradne plecami Karol.
Félix chvíľu mlčal, neschopný slova. Potom len mávol rukou a znovu si zapálil fajku, ktorá mu medzitým vyhasla.
„Nevieš náhodou, v akom je znamení?“ opýtal sa zrazu.
„Prečo?“
„Mohol by som ti pomôcť, ako máš na ňu ísť. Jednoducho povedať ti, aká je, čo má rada, čo nie... či máš u nej vôbec šancu.“
„To všetko..?“ začudoval sa Karol. „Náhodou viem, že je Ryba,“ dodal rýchlo. A tu si zničohonič spomenul: „Ešte stále vyrábaš tie... do novín...“
Félix sa predklonil, a, opäť cez fajku, precedil: „Ty – dinosaurus...! Niekedy mám z teba pocit, že si pred pár tisícročiami vyhynul, len ti to ešte nedošlo.“ Zúrivo vyfúkol dym. „Horoskopy! Píšem horoskopy. Ešte stále. Denné aj týždenné. A raz do roka na celý rok. Do dvoch novín a jedného časopisu.“
„Aha.“ Karol si nevyhnutne predstavil Alicu s nosom v stohu dennej tlače. Tuším to ľudia aj čítajú. „A – baví ťa to? Myslím vymýšľať ich. Alebo je na nich nebodaj niečo pravdy?“
Félix vybral fajku, aby sa mohol rozosmiať.
„Chlapče, kde sa v tebe berie tá irónia! Hviezdičky tu nie sú len na to, aby milencom niečo svietilo na lavičky, keď nefunguje mestské osvetlenie. Ale nechajme to; keby som ti začal niečo vysvetľovať, aj tak by si nič nepochopil. Dajme tomu, že zrnko pravdy sa tam nájde, ale – budem k tebe úprimný – ak by som mal posudzovať svoju prácu len podľa horoskopov pre tlač, musel by som sám seba nazvať šarlatánom. Neviem, ako to robia iní, hahaha...“ Povzdychol si. „Je príjemné dostávať za to peniažky, ale neveril by si, čo dá roboty vymyslieť na každý deň dvanásť stručných duchaplných blbostí, navyše v dvoch variantoch. Musím sa dávať inšpirovať... všetkým možným: knihami, správami v rozhlase, najnovšie z televíznych seriálov. Raz som ktorémusi znameniu predpovedal čosi, čo sa odohralo v americkej kriminálke, a potom doletel jeden známy, že sa mu to do bodky splnilo...!“
„Hm,“ vyhlásil Karol.
Félix sa takmer urazil. „Hej! Počúvaš ma vôbec?!“ A po chvíli zmierlivo: „Čo si vravel, že je to dievča?“
„Ryba,“ vyhŕkol Karol. „Predstav si, ona ti tie horoskopy úplne žerie. Možno dokonca aj tvoje.“
„Nevrav.“ Félix prepočul ‚dokonca‛. „Ale to je ohromné! Ohromné! Nechápeš...?!“
Karol nechápal, ale napokon pochopil. Tentoraz Félix prejavil kopu trpezlivosti. Pramenila totiž z jeho túžby vyskúšať malý experiment.
O nejaké dva týždne prišiel Karol na hodinu a všimol si Alicu sedieť ako obvykle nad novinami, avšak nápadne zadumanú. Zložila i okuliare a hľadela do prázdna, pri svojej krátkozrakosti takmer dokonalého. Červenovláska sa už dosť dlho márne snažila vyzvedieť, čo sa stalo.
„Alica! No tak, vrav už konečne! Máš v horoskope, že krásny princ nechá Snehulienku a vezme si ťa, či čo?!“
Alica pomaly potriasla hlavou, nasadila si okuliare a vrátila sa do skutočnosti. „Ale nie... mám tam, že môj nový známy ma pozve niekam do prírody, na chatu, alebo tak, a prežijeme nezabudnuteľný víkend.“
„No a? Veď to je skvelé, nie?“
„Hm. Problém je v tom, že ja nijakého nového známeho nemám. Hoci... do piatku možno ešte nejakého nadobudnem.“
Karol si odkašlal. „Alica...?“
Otočila sa k nemu, akoby ju pichol špendlíkom. „Áno...?“
„Nemala by si po hodine chvíľu času?“ V duchu sa modlil. „Potreboval by som poradiť s jedným listom v angličtine. Myslím... mohli by sme si niekde sadnúť na kávu, ak by sa ti chcelo mi s tým pomôcť.“
Súhlasila. Bola trochu ako námesačná, ale súhlasila. A súhlasila aj s víkendom na chate. S nezabudnuteľným víkendom.
Naozaj taký bol. V kozube praskalo drevo, lietali z neho iskry a hasli v tme. Na stole horeli dve sviečky a jej pery chutili ako víno v pohári. Cez okno videli nad lesom svietiť hviezdy – naozaj tu nie sú len pre krásu. Horoskopy majú svoje čaro.
Nepamätal si, koľko vypil. Bola tak blízko, že strácal rozum, ale bolo príjemné strácať rozum, ktorý nikdy nemal.
„Alica...“ šepkal.
„Uhm.“ Túlila sa k nemu.
„Ten horoskop...“
„Áno,“ usmiala sa. „Vždy som tomu verila. Vedela som, že raz sa mi splní niečo krásne. Vedela som, že to je všetko pravda!“
„Ale, Alica, vieš...“ Už sa mu trochu plietol jazyk. „Vieš, mám kamaráta, ktorý ich píše. Tie – horoskopy. Občas si... trošku vymýšľa, vieš? Ale len trošku. Ľudia sú šťastní, keď si o sebe prečítajú niečo pekné. Napríklad, že im spadne tehla na hlavu... ehm... alebo, že vyhrajú milión... alebo, že ich... vieš, niekto pozve na chatu... no nie...?“
Uvedomil si, že už hodnú chvíľu hľadí na Alicu, ako stojí nad ním v póze bohyne pomsty a z vysoko zdvihnutých rúk pomaly púšťa na zem neotvorenú fľašu červeného vína.
Odkedy si zhrabla veci a odpotkýnala sa cez tmavý les kamsi na vlak, ju viac nevidel, pretože v kurze sa už neukázal.
Miesto toho začal častejšie navštevovať Félixa. Fajčiť fajku sa síce nenaučil, ale staromládenecká atmosféra ho ovinula svojimi chápadlami, pomaličky ho dusila a on bol celý spokojný, s nohami na stole a v ruke s fľašou piva.
Mimochodom, Félix horoskopy ešte stále píše.
Ale Alica ich prestala čítať.
