Lia skočila do Haninej fiatky a keď s rozmachom trochu viac tresla dvermi, Hana za volantom bolestne sykla. Bolo to jej milované hráškovozelené dieťatko, nazvané Kvetinka – spolovice si naňho sama zarobila a druhú polovicu pomaly splácala rodičom. Keď v autíčku niekoho viezla, vyžadovala, aby sa správal slušne.
Lia však očividne nebola vo svojej koži. Povyťahovala z priehradky skoro všetky papierové vreckovky.
„Spievali ste...?“ spýtala sa Hana opatrne, keď videla jej vyplakané oči a červený nos.
„No nie, tancovali!“ nadhodilo Liu. „Lebo Lukavská je baletná umelkyňa a nacvičovali sme Labutie jazero!!“ Znova sa rozplakala. „Ja to nezvládnem. Je taká tvrdá!“
„A čo ty si mäkká?“ buchla Hana dlaňou po volante.
„Možno som,“ smrkla Lia a dodala: „a nebudem ju mať ani z čoho platiť. Veď sa pozri okolo, kde býva.“ Ešte stále sa prevážali za zadkami veľvyslanectiev, prominentných to susedov maestry Lukavskej. „Ten jej dom je skoro palác.“
„Vraj ho zdedila po rodičoch.“
„To je jedno.“
„Aj tak nechápem, prečo rumádzgaš dopredu,“ šomrala Hana nespokojne, pričom vrtela hlavou aj volantom, snažiac sa vymotať z vilovej štvrte. „Plač potom, keď to naozaj nepôjde. Ale predtým urob všetko pre to, aby to šlo!“
„Teraz ma hlavne zavez do divadla,“ zahundrala Lia neochotne po tom, čo si ešte raz dôležito a poriadne vyfúkala nos. „Lebo prídem neskoro“.
Pravda, pomyslela si vzápätí chmúrne, nie, žeby ktovieako záležalo na jej prítomnosti. Hudobné slávnosti pokojne šlapali aj bez nej. Skôr šlo len o to, aby neprišla neskoro do roboty... ale, napadlo ju, s maestrou sa môže dopracovať až k tomu, že ich jedného dňa nebudú môcť ani otvoriť bez nej. Tá predstava ju dojala aj oblažila. Ovšem, dodala si napokon sama pre seba spravodlivo, ak to dokáže. Ak vydrží.
Kvetinka odfrčala; Hana ju vyhodila za divadlom a ponáhľala sa na skúšku – pripravovala s niekoľkými spolužiačkami prehliadku svojich modelov na klasifikovaný zápočet. Lia niektoré videla, ale veľa jej nevraveli. Látky, farby, tvary... umenie, v ktorom sa nedá ponáhľať do práce.
A jej sa ani nechcelo. Na október ešte priveľmi hrialo slnko, všetko bolo červené a zlatohnedé a žiadalo sa vybehnúť niekam brodiť sa v šuchotavom lístí. Pohodila hlavou. Farba jej vlasov bola tiež trochu jesenná. Ale toto je skoro tak dobré ako prechádzka po lese, pomyslela si, keď vkročila do divadla. Nie, opravila sa, inak dobré. A najlepšia je prechádzka v lístí s discmanom a nejakou klasikou v ušiach.
Na vrátnici sa zrazila s Jakubom. Zdravil vrátnika a práve si skladal z pleca púzdro s husľami. Presne takto naňho narazila keď sem nastupovala do zboru, ale vtedy zostala stáť s otvorenými ústami. Nevideli sa skoro rok od konzervy, a nemala potuchy, že tu hrá v orchestri. Vlastne by ju vôbec nenapadlo, že môže hrať v akomkoľvek orchestri. Skôr si ho vedela predstaviť hrať na rohu za drobné. Ešte tak komorné kvarteto.
„Dobre, že ťa vidím,“ povedal teraz. „Chcel by som ťa niekam pozvať.“
Uf. Poočku naňho zazrela. Žeby to zas začínalo...? Kedysi spolu chvíľu chodili. Bol fajn, páčil sa jej... komu by aj nie, vysoký štíhly chalan s dlhými hnedými vlasmi zviazanými na zátylku do chvosta a zadumanými šedými očami. Lenže bol bohém, a na ňu tak akosi príliš zložitý. Ich vzťah tak nejako zanikol ešte skôr než začal byť vážny. Ale mala ho stále istým spôsobom rada, a v divadle, najmä v začiatkoch, pre ňu znamenal blízku a spriaznenú dušu. Asi ako keď na dovolenke na Filipínach stretnete niekoho z vášho bloku.
„Môj brat má koncom novembra stužkovú a nechce sa mi tam ísť samému. Z istého dôvodu ma tam potrebuje, potom ti to vysvetlím. Nešla by si so mnou...?“
No, to bolo teda pozvanie. Ale vlastne si trochu oddýchla. Čakala večeru, drink alebo čosi také, hoci Jakub veľmi nebol ten typ. Ale stužková...?! “Ešte neviem, čo vtedy bude,“ pokrčila plecom. „Možno.“
„Fajn,“ usmial sa. Neusmieval sa často, pôsobil ako veľmi vážny mladý muž, aj keď úsmev mu strašne pristal. Niekto by povedal dokonca, že je suchár, ale on bol len introvert. A toto považoval za hotovú vec napriek tomu, že jediné, čo dostal ako odpoveď, bolo „možno“.
V ten večer, jeden z posledných v rámci hudobných slávností, zažilo divadlo strašný trapas. Giordanov Andrea Chenier, veristická opera z obdobia francúzskej revolúcie, stojí a padá na tenorovom parte Cheniera, ktorý, keďže je básnik, je neuveriteľne ukecaný; spieva jeden dlhý a jeden kratší monológ, dva veľké duety so sopránom a pomedzi to ešte kdesi čosi. Barytónový part revolucionára Gerarda je tiež parádny a impozantný, ale nie nosný a on i sopránová Maddalena sa môžu potrhať od samej skvelosti, ak je mizerný Chenier, stráca celý kus.
Chenier tentoraz mizerný bol. A horší o to, že ho predchádzalo veľké meno hviezdy a miestnej živej legendy. Možno i keby vybehol niekto z hľadiska len tak si zanôtiť, spieval by lepšie. Chénier zostal celý čas pod tónom a to si ešte mohol gratulovať, pretože občas vystrelil falošne. V tom najdlhšom a bohužiaľ jeho úvodnom sóle z konca prvého dejstva sa očividne veľmi preveľmi trápil. Jeho improvizovaná báseň by nenadchla nie že kontesu Maddalenu, neznalú lásky, ale ani jedinú z tristo roztúžených tínedžeriek z dievčenskej školy. Chenierovho slobodného romantického ducha utopil v priškrtených zvukoch vychádzajúcich z jeho hrdla. Pokus o „energický vokálny štýl a silné akcentovanie fráz“ proklamovaný v programe vyznel smiešne – akoby ho niekto pichal špendlíkom. Pri pôvabnej širokej fráze Ecco la bellezza della vita! veci znalé publikum len smutne vzdychlo, pretože miestami nedokázal bezproblémovo udržať tón ani v strednom registri. Kdeže žiarivé výšky! A Chenierova poetická spoveď vo väzení...!! Come un bel dí di maggio, parádne číslo všetkých tenorov... och. Lenže väčšinou tí schopní vedia, kedy odísť.
S hrôzou pozorovala, že dirigentovi steká pot cícerkom pod naškrobený golier, orchester je ešte plechovejší než obvykle, akoby sa snažil prispôsobiť titulnému hrdinovi, aby tak okato netrčal a ešte i zbor javil tendenciu Cheniera schovať pomedzi seba obrazne i doslova. Maddalena sa prekonávala a Gerard si vyslúžil jediné bravo, čo tam odznelo. Napriek tomu, pri klaňačke tenora by všade inde bučali. Tu sa tlieskalo. Síce pomerne vlažne – hlasnejší boli len tí, čo nemajú sluch – ale tlieskalo... a na druhý deň vyšli v tlači trápne diplomatické recenzie.
Len čo dala zo seba dolu kostým, siahla po mobile, keď tu si uvedomila, že Hana je celý večer zašitá. Doslova. A ona tentoraz normálne POTREBOVALA ísť niekam na drink.
„Jakub...?“ chytila huslistu pri východe. Keby jej niekto pred predstavením povedal, že ho ešte dnes ona sama pozve, neverila by.
Otvorili snáď prvé dvere, ktoré im vošli do cesty; náhodou maďarská krčma na námestí pár krokov od divadla.
„Úplne mi je z toho zle,“ šepla, načiahla sa po gine s tonikom a ruka sa jej triasla. „Ja skoro nepijem tvrdé, vieš, ale teraz musím. Až ma bolelo, keď spieval...!! Rozumieš, koľkokrát ho nahradia v bežných predstaveniach – alebo to len píšu meno do programu, aby pritiahli divákov? Pch, to je jedno. A potom si urobí takúto blamáž rovno na festivale!“
Jakub pomaly a zamyslene upíjal svoje dva deci bieleho.
„Ako ste to vnímali vy?“ Dráždilo ju, že sa k tomu nechce vyjadriť, tak sa ho snažila vyprovokovať k nejakému stanovisku. „Predsa to v orchestri počujete...?! Dirigent musel mať mokrý chrbát.“
„My sme si hrali svoje,“ pokrčil plecom Jakub.
„Ach!“ tresla pohárom. „A vôbec ťa netrápi, čo sa deje hore na scéne? Ako si môžeš proste HRAŤ SVOJE!“ vyrazila pohŕdavo.
„Netrápi ma to,“ prikývol Jakub. „A malo by snáď...? Hrám druhé husle. Druhé husle!! Čo sa deje hore, nie je moja starosť. Ja si MUSÍM hrať svoje. A hrám to dobre.“
Pozrela naňho, už trochu krotkejšie, ale stále smutne. „Ty si tu zle, Kubo. Mal by si byť niekde inde. Tento orchester je pod tvoju úroveň.“
Stisol pery. „Nech hrám kdekoľvek, budem hrať dobre.“
„Ja viem,“ vzdychla. „Práve preto.“
Zmĺkli. Po chvíli zmenil tému: „Počul som, že si sa začala učiť u Lukavskej.“
„Hm.“
„Aká je?“
„Dračica.“
„Čože...?“ zasmial sa prekvapene.
„Ničí ma.“
„V akom zmysle?“
„V každom!“ Rozohnila sa, akoby mala u maestry za sebou prinajmenšom rok štúdia, nie prvú hodinu. Ale v tom momente to tak cítila. Vyrážala zo seba najedovane slová ako rapkáč a ani sa poriadne nepočúvala. „Ak niečo nezaspievaš presne tak, ako ona chce, stokrát, a stoprvý sa ti to podarí, budeš spievať ďalších sto, aby si sa už nepomýlil. Striehne na najmenšiu nepresnosť ako jastrab! Musíš čítať medzi linkami notovej osnovy, musíš do nej celý vliezť a rozplynúť sa tam a aj tak ešte nie je spokojná! Možno zo mňa urobí hviezdu – ale kým sa ňou stanem, určite zahyniem.“
„Hviezdu z teba nikto NEUROBÍ, Lia. To môžeš len ty sama.“
„Pch.“
Odprevádzal ju domov, gin jej stúpol do hlavy a celú cestu autobusom zaryto mlčala. Ozvala sa len raz:
„Ak by som sa aj dostala hore. Každému sa to môže prihodiť, toto, čo sa dnes stalo, však...?“
„To hej. Ale dá sa tomu predísť.“
Pred vchodom, kým sa mordovala s kabelkou, aby vytiahla kľúče, pretože už bolo neskoro a nechcela zvoniť, ju odrazu objal a ona sa mu uvoľnene vnorila do náručia, pretože jej to ohromne dobre padlo.
„Ty si sa dnes musela s niekým pohádať,“ šepol jej do vlasov.
„Veď sme sa nehádali. Ja len... vzalo ma to.“
„Hm. V pohode.“
Stáli tam až kým ich neroztriasla zima. Pravdepodobne sa aj pobozkali, ale nebolo to zvlášť dôležité. Nechali to plynúť voľne v koryte, bez nejakých sľubov, na ktoré sa necítili. Zostal fajn pocit, a to stačilo. Zatiaľ. Možno.
Huslisti sú rôzni.. Napríklad ako tá decentná dáma s vysoko vyviazaným strapatým chvostom, ktorý sa jej vždy zábavne trasie do taktu. Žmúri do nôt malými očkami cez hrubé sklá okrúhlych okuliarov, v melodických pasážach vlní celé telo do rytmu, a sláčik drží ako šálku pri nedeľnom čaji.
Niektorí sú priveľkí a husle v ich rukách sa zdajú primalé, pričom hudba z nich vychádza obrovská. Majú svoje typické gestá a svoje rituály. Ten zachmúrený naľavo vždy zdvihne nástroj ako posledný, ale nikdy sa neoneskorí. Ďalší vedľa neho zas cez prestávku nikdy neodchádza von s ostatnými, ale prespí ju alebo premedituje v nepohodlnej polohe na stoličke v orchestrálnej jame. Niektorí, keď nehrajú, sklonia sa i s husľami, akoby v akejsi pokore vzdávali hold hudbe. A pritom asi len oddychujú.
Ticho! Okamih koncentrácie. Dirigent zdvíha taktovku. zaburácajú činely a zaduní predohra z Carmen. Huslisti sú rôzni, ale v orchestri všetci ťahajú sláky jedným smerom. Pretože musia. Aby bol dobrý orchester, každý jeden hráč v ňom by mal byť schopný hrať sólo, až na to, že po tom vôbec netúži.
Jakub po tom túžil, hoci veľkoleposť hudby, akú mohol vyprodukovať len spolu s orchestrom ako jeho časťou, ho vždy dostala. Napriek tomu sa občas pristihol, že pomedzi notovú osnovu akoby v krištáľovej guli vidí koncertné pódium, na ktorom stojí on sám s orchestrom za chrbtom... a občas bol i naklonený predstave, že vidí vlastnú budúcnosť.
„Na čo myslíš, keď hráš...?“ spýtala sa ho raz Lia zamyslene, ale zdalo sa, že ju to naozaj zaujíma.
„Na nič,“ odpovedal vtedy prekvapene. „Proste hrám.“
„Myslela som,“ nedala sa, „že to je iné ako pri speve. Nemusíš artikulovať text ani vyjadrovať charakter. Len sleduješ noty a dirigenta a keď hráš tú istú vec päťdesiaty raz, už je to rutina a ak niečo robíš automaticky, môžeš pri tom rozmýšľať... o čomkoľvek.“
„Lenže môže prísť iný dirigent a ten vyžaduje iné tempo. Vždy sa musíš sústrediť.“
Ale sám vedel, že na tom niečo je. Mal zautomatizované party z kusov, ktoré často hrávali, poznal tempá i rôzne zvláštnosti všetkých dirigentov, ktorí s orchestrom pracovali, a postupom času sa naučil miernej schizofrénii: kým jedna časť jeho osobnosti sa plne venovala produkcii hudby, druhá sa odpútala a v myšlienkach voľne poletovala v neznámych sférach.
„Keď som spievala v rozhlasovom zbore,“ pokračovala Lia, pretože chcela porovnávať, „nezdá sa mi, že by som bola pri speve na niečo priam myslela... ale viem iste, že som mala – a to mám stále – z toho spevu, vieš, a z harmónie s ostatnými, strašnú radosť... až hmatateľný pocit šťastia. Musí to byť tým, že spoločne rezonujete; a celé sa to znásobuje... až máš sám pocit, že rezonuješ úplne so všetkým. S celým vesmírom. Možno to môžu cítiť aj tí, čo počúvajú. Ak počúvajú pozorne. Aspoň by som to tak chcela. A teraz už aj sólovo. Preniesť to na ľudí, chápeš...? Tú radosť.“
Počúval ju, počúval ju naozaj pozorne, a pomaly začínal mať pocit, že tiež rezonuje. Ale v živote by nepriznal, že jedným z tých obrazov vynárajúcich sa mu pred očami pri hre, sú jej medené vlasy a tyrkysové oči, ona celá, plávajúca ako nahá Eva tým rezonujúcim hudobným vesmírom.
Už zabudol, čo bolo prapôvodom jeho rozhodnutia venovať sa hudbe, ale niekedy si, len tak potichu, vravel, že dostatočným dôvodom mohlo byť už to, aby na konzervatóriu stretol Liu. Pravdepodobne to bolo i trochu mladistvého rebelantstva a snaha urobiť si po svojom. Pri svojej vrodenej skromnosti sa zdráhal pripustiť, že ho k tomu najskôr dohnal talent.
„Preboha, Jakub,“ zhrozila sa jeho matka, keď sa to dozvedela. „Hudbou sa neuživíš. Myslela som, že by si mohol byť právnik alebo ekonóm... alebo hoci inžinier. Hlavu na to máš.“ Ona bola učiteľka, navyše rozvedená učiteľka hudby s troma synmi, ktorým sa dostávalo sparťanskej výchovy, pretože to inak nešlo. Sama dávala toľko súkromných hodín, koľko uniesla, a chalani, len čo boli na to dosť starí, sa vrhali do všemožných brigád. Jakub sa však zbadal, keď po vláčení nejakých vriec v sklade unavenými rukami s roztrasenými prstami ledva dokázal chytiť husle, a povedal si, že peniaze nie sú všetko. Na právnika mal možno hlavu, ale nie nervy, žalúdok ani chuť.
„To je fuk, mama,“ namietol vzdorovito. „Uživím – neuživím, hudba je jediné, čo chcem naozaj robiť. A aj budem.“
