4 / "Júlia"

             „Vieš, čo je nespravodlivé?“ spýtala sa Lia Hany, hľadiac na veľmi vydarenú fotku svetoznámeho tenora. Neznámo prečo ju pri tom pohľade ovládla pochmúrna nálada. „Že najväčšie hviezdy sú vždy iba tenori. A tí môžu striedať sopranistky ako ponožky. Ktovie, koľko rôznych Desdemon už za svoju kariéru zaškrtil taký Domingo! Určite stovky... a vidíš. Počul už niekto niekedy o Troch sopranistkách...?!“

            „Nie,“ odtušila Hana lakonicky. „Lebo ešte žiadne neusporiadali koncert a futbalovom štadióne.“

            Už skoro hodinu sedeli na batôžkoch a zrolovaných bundách na dlážke zadnej chodby Viedenskej štátnej opery a ešte takmer hodinu i budú, aby si takpovediac vysedeli lístky na státie. Prehŕňali sa v letáčikoch s programami na tento i budúci mesiac a trkotali o nemožnostiach v snahe skrátiť si chvíľu – teda hodnú chvíľu – čakania na svoju porciu krásneho umenia. Okolo nich podobným spôsobom bivakovali miestni či zahraniční milovníci opery, väčšinou oveľa lepšie vybavení; ak nie priam rybárskymi stoličkami a hrubými novinami, tak určite aspoň bohatým proviantom.

            Až keď uviazala svoju šatku pevne na zábradlie v parteri, si Lia vydýchla. Boli tam a chytili si miesta v druhom rade; na scénu videli lepšie ako z lóže. Zostávajúci čas potom strávili sčasti na toalete, sčasti prechádzkou po chodbách a sčasti postávaním pri zábradlí a pozorovaním (a komentovaním) večerných úborov dám pomaly obsadzujúcich drahé sedadlá. Márnosť! Enrico Tardi naživo!! To už stojí za to si priplatiť za miesto, z ktorého naňho takmer dočiahnete! Pravda, ak na to máte.

            Bol to celkom iný Chénier ako doma, napriek tomu, že kulisy z prvého dejstva sa vzdialene podobali. Dokonca dokázala objaviť svoje miesto v zbore a zľahka ju zamrazilo keď si uvedomila, že byť naozaj tam, Chénier by sa pohyboval pár krokov od nej. Len čo vstúpil na scénu, v publiku zašumelo a všetky pohľady zavisli na ňom. Vysoká pevná postava vzpriamená v kabáte z modrého brokátu, čierne vlasy zviazané stužkou, švihácka briadka a uhrančivé tmavé oči... čo viac treba na hlavného hrdinu...? Ach. Ten hlas. Zvierala zábradlie, pretože ju privádzal do mdlôb – ale to robil so všetkými ženami naokolo. Bol tým, čo kus vyžadoval: idealistom, básnikom, romantickým hrdinom; len vďaka tomu hlasu. Mohli ste i zavrieť oči, a bol ním stále. Ale keď ste ich otvorili a VIDELI ste ho, to ste ho už hltali.

            „Nezabudni zavrieť ústa,“ pošepla jej Hana, než rozsvietili svetlá na prestávku. Nepochybne ho hltala tiež, ale patrila k tým, čo sa zdráhali si to priznať, akoby šlo o nejakú slabosť.

            Cez prestávku sa námesačne motala chodbami opery, naprávajúc si zdrevenené údy a snívala. Maddalena spievala skvele, ale ona by to zvládla tiež. Až na to, že jediný Chénierov bozk by ju nenávratne poslal do siedmeho neba, kde by blažene zabudla na všetko vrátane spevu.

            Hana hopsala za ňou a neustále ju podpichovala. „Čítala som taký sladký románik,“ uškŕňala sa, zamyslene hľadiac z galérie dolu na schodište a hemžiace sa davy ba ňom. „Slávny tenor sa tam uprostred predstavenia potkol na schodoch, ale od pádu ho zachránila zboristka – pravdaže sa potom dali dokopy. Možno by som mu mohla niekde podložiť nohu.“

            Lia ju sotva počúvala. Začula však dve Nemky, besedujúce v rožku so smrteľne vážnym výrazom v tvári:

            „Er singt vie ein Gott,“ predniesla jedna.

            „Ich denke er singt sogar besser,“ odtušila druhá.

            „Und natürlich er viel besser aussieht.“

            Áno, rozhodne spieva ako boh, súhlasila v duchu po prestávke, trpko porovnávajúc jeho úchvatné Come un bel dì di Maggio s tým, čo počula nedávno doma. A to, ako k tomu vyzerá, je ešte smotana navyše.