Bránička nebola zamknutá. Vošla na kamennú cestičku, na ktorú jesenný vietor prifúkaval farebné listy. Chcelo sa jej sadnúť si na lavičku a s vetrom vo vlasoch pozorovať ich poletovanie. Lenže musela ísť ďalej a zazvoniť. Akýmsi šiestym zmyslom cítila, že od toho, či to urobí, bude závisieť jej ďalší osud. A ktovie, prečo mala teraz taký strach Možno preto, že človek máva strach zo zmien a bráni sa im zubami –nechtami do poslednej chvíle, aj keď sú k lepšiemu.
Na parapete sedela šedá mačka s hebkým lesklým kožuchom a ľahostajne ju pozorovala modrými očami. Lia by sa bola stavila s kýmkoľvek, že má nejaké operné meno, pretože sa tvárila, že ona tam rozumie opere zo všetkých najlepšie. Prikročila ku dverám a váhavo zazvonila.
Otvorila jej dáma, ktorú videla aspoň na stovke fotografií vrátane obrovitého panelu vo foyeri divadla. V prvom momente ju však zarazilo čosi iné: fakt, že ju videla pred sebou živú, skutočnú, v ľahkých voľných kvetovaných domácich šatách a šatke rovnakého vzoru na šedivoplavých vlasoch. Pripadala jej ako uložená vo vitríne a trošku zapadaná prachom, a napriek tomu stále taká vitálna a impozantná.
„Prišli ste skoro, ešte mám hodinu,“ povedala tichým, ale výrazne melodickým hlasom. „Chvíľu musíte počkať. Sadnite si zatiaľ.“
Lia sa spustila do prúteného kresielka v hale a začala sa obzerať dookola aby sa upokojila. Miestnosť s drevenou doskovou dlážkou, farebnými viazanými kobercami, prúteným nábytkom takmer strateným medzi rastlinami a veľkými oknami na terasu pôsobila skôr ako zimná záhrada. Vzadu v rohu si všimla klietku s trochu apatickou andulkou. Ako-tak upokojená sa započúvala do tlmených zvukov klavíra a spevu doliehajúcich odvedľa a zľakla sa, keď mačka skočila dnu cez pootvorené okno. Usadila sa doprostred miestnosti na koberček a s filozofickým výrazom sa zahľadela na klietku.
Vtom sa jej zazdalo, že vedľa skončili. Hudba stíchla. Panebože! Našponovala sa. Je u maestry Lukavskej! Vybrala si ju!
Pani Milka, ako ju v zasvätených kruhoch familiárne nazývali, nepôsobila na VŠMU a odkedy zavŕšila svoju závratnú spevácku kariéru, v divadle sa objavovala len sporadicky, občas na nejakej premiére, najmä ak vystupovali jej žiačky. Oveľa príznačnejšie však boli jej riedke návštevy na skúškach či na hodinách v škole, o ktorých sa s obrovským rešpektom pošuškávalo, že „pani Milka je zas na love“. Ak ste u nej chceli študovať, nemohli ste sa jednoducho prihlásiť. Musela si vás vybrať. A ak si vás už vybrala, bola schopná urobiť z vás hviezdu. Vravievala, že berie iba tých, ktorí majú „hviezdny potenciál“, nech už je to čokoľvek. A navyše, vo Viedni alebo v Taliansku by mohla byť najdrahšou učiteľkou spevu pod operným slnkom. Ibaže učila v malej Bratislave, síce blízko, ale vo väčšine vecí predsa dosť ďaleko od Viedne, a preto od vás brala toľko, koľko ste boli schopní obetovať. Mnohí si ju cenili natoľko, že cez deň pracovali a učili sa po nociach, aby ju mohli zodpovedajúco zaplatiť.
Dvojkrídlové dvere sa otvorili a vypustili osobu, ktorá vyzerala, že je na konci so silami a zájde len kdesi za roh potichu skonať, ale keď Lia zachytila pohľad jej očí, pochopila, že to celé za tými dverami bolo úplne o inom.
„Júlia, však?“ maestra ju širokým gestom pozvala ďalej. „Júlia Rosová.“
Vchádzala s malou dušičkou. Vedela, ako strašne veľa závisí od prvého dojmu. Hoci, nejaký dojem už urobiť musela, keď je tu.
Pomerne veľká miestnosť s oblúkom okien hľadiacim do záhrady obsahovala len niekoľko kusov nábytku. Pohovku, malý stolík a dve kreslá, knihovničku nabitú partitúrami, hudobnými nahrávkami a prekvapivo modernou hi-fi vežou, niekoľko stoličiek roztratených na parketách, v kúte veľkú datľovú palmu, stojan s notami, a pochopiteľne koncertné krídlo. Podpätky jej významne klopkali po podlahe, ale hanbila sa za ne, a nevedela ich umlčať. Bude tam skvelá akustika.
Automaticky zamierila ku stojanu, pani Milka ju však zavrátila k pohovke a sama si pohodlne sadla do kresla.
„Teraz mi povedzte, Júlia, prečo ste tu.“
„Pretože,“ vykoktala Lia zmätene, „ste si ma vybrali.“
„Pravdaže... ale tak som to nemyslela.“
„Nie...? Ale... ja... neviem, čo chcete počuť.“
Maestra stisla pery. „Určite nechcem, aby ste nad tým teraz hútali. Čo chcem počuť...? To, čo chcete vy.“
„Spievať...“ hlesla Lia.
„A...?“
„A... asi nie len v zbore,“ dodala naveľa. Naozaj to chcela. Prešnurovať sa zo zadného radu celkom dopredu, kde by ju videl aj ujo Maco zo svojho obláčika v nebi. Kde by ju videli všetci.
Zdalo sa, že pani Lukavská ešte stále nie je spokojná. „Dobre. Mňa teraz zaujíma, koľko ste ochotná vložiť svojho času a energie. Hudbe sa totiž musíte oddať celá, moja milá, inak to nemá zmysel.“
Lia už otvárala ústa, že niečo povie, hoci ešte zďaleka nevedela čo, keď tu sa pani Milka odrazu rozosmiala, zvonivo a srdečne.
„Odpusťte, Júlia... pýtam sa to všetkých nových žiakov, a všetci reagujú tak ako vy. Každý by chcel spievať, preraziť vo svete aj zarobiť peniaze. Ale tú drinu, ktorá je za tým všetkým, tú všetci nevydržia. Treba vidieť pred sebou cieľ... a mať i dobrý motív snažiť sa ho dosiahnuť.“
Motív... cieľ... Lia sa zachmúrila. Tak ďaleko nad tým všetkým ešte neuvažovala. Teraz, ako sa pokúšala uvoľniť myšlienky, utriediť si ich a potom vyjadriť čo najvýstižnejšie, pravda, tak, aby maestra bola spokojná – nechce si ju predsa pohnevať hneď na prvej hodine ! – znenazdania jej vyplávalo pred vnútorným zrakom čosi, čo videla v hale okrem prúteného nábytku, rastlín a klietky s andulkou, ale v prvom momente si to neuvedomila... a teraz pri tej spomienke takmer vyprskla. V rožku stála nenápadná miska s vodou pre mačku a na nej veľkými písmenami meno Manon... MANON! Bože!! Bola v pokušení spýtať sa, či Massenetova alebo Pucciniho. Nestačí ako motív čiste radosť? Ak áno, potom to môže byť aj cieľ.
Pozrela teraz na maestru odvážne a možno aj trochu vyzývavo. „Ja spievam strašne rada. A chcem spievať. Ale zároveň chcem, aby tú radosť, ktorú mám ja, keď spievam, cítili aj tí, čo ma počúvajú.“
Pani Milka dlho nevravela nič. napokon kývla hlavou. „Nie zlá odpoveď.“ Pomaly vstala. „Dobre... budeme teda pracovať na tej radosti.“ Vzala z poličky partitúru. „Začneme s Mozartom. Snáď nikde nie je viac radosti než práve v jeho hudbe. Je ako obklad na dušu aj na hlasivky, ako káva so šľahačkou... Počula som vás spievať áriu Zerliny, ale chcem, aby ste ju spievali inak. Musí vám v hrdle zvoniť ako strieborný zvonček, klokotať ako malá izbová fontánka. Tak. Najprv rozcvička.“
Lia odchádzala po hodine a pol s plačom. Sama nevedela, prečo; pani Milka na ňu nekričala ani jej nič nevyčítala – ale ani nič neodpustila. Bola dôrazná a tvrdá. A neúprosná. Chcela dokonalosť a mala o nej jasnú predstavu. Mohli ste sa pred ňou aj na hlavu postaviť, nestrpela námietky ani diskusiu. Lenže Lia sa tak strašne nerada podvoľovala! Síce by si to v živote nepriznala, ale prišla tam v akomsi podvedomom omyle, že maestra jej už tým, že si ju vybrala, dala najavo, aká je skvelá, a ich spoločné hodiny budú vyzerať ako nejaký duet, dialóg dvoch primadon a rovnocenných partneriek. To sa ale hrozne splietla. A možno to bol práve ten dôvod, prečo sa rozplakala, len čo sa za ňou zavreli dvere. Ale ten si tiež nechcela priznať.
Pani Emília Lukavská sledovala svoju novú žiačku s tichým úsmevom spoza záclonky, ako odchádza, vzdorovito vykopávajúc lístie špičkami topánok, hladkala mačku a pohmkávala si čosi z Manon. Tej Pucciniho.
„To by v tom bol čert, aby sme z takého hlasu niečo nestvorili, však, Manon?“ prehodila zamyslene smerom k mačke. „Je priezračný a pôvabný ako sklenená hrkálka, ale aj tak sa v ňom z času na čas ozve ten hrejivý podtón vášne...“ Zasmiala sa. „Keď o nej raz budú písať encyklopedické heslá, musia sa určite poradiť so mnou.“
Bránička za dievčaťom dávno zapadla a ona ešte stála za oknom. Zdvihol sa vietor a listy sa na dvorčeku divoko kúdolili. Zase jeseň... milovala tie farby, ten vzduch a ten vietor, ale nostalgia, čo s nimi súvisela, ju vždy rozosmutňovala. Odkedy začala učiť, ohraničujú jej život jesene. Na jeseň vždy niečo začína: školský rok, noví žiaci, divadelná sezóna – a zároveň končí. Neúspešne sa pokúsila rozžmurkať závoj, čo jej zatiahol oči. Po cestičke ktosi prichádzal, brodiac sa nánosom listov hrubým dobrých tridsať rokov.
Otvoriť bežala vzrušená sopranistka, takmer celou svojou bytosťou sústredená na blížiaci sa debut v úlohe Leonóry z Verdiho Trubadúra, ešte s doznievajúcim Miserere v hrdle.
„Emilia,“ objal ju v hale, celý v čiernom, v ruke s čiernym dáždnikom, „cara.“
„Nečakala som, že prídeš tak skoro,“ šepkala mu do klopy ľahkého vlneného kabáta. „Aspoň si ma môžeš vypočuť,“ zaradovala sa náhle a ťahala ho ďalej dovnútra, „a opraviť chyby...“
„Aké chyby...? Si predsa dokonalá. Okrem toho si Leonóru študovala s iným dirigentom. Nebudem sa mu do toho pliesť.“
„Ale vypočuť si ma môžeš...?!“ nástojila a nepúšťala mu ruku.
„Emilia.“ Zastal a mocne jej stisol dlaň. „Prišiel som sa rozlúčiť.“
„Rozlúčiť...?“
„Odchádzam z Viedne. Vieš, že mi vypršala zmluva.“
Opäť sa k nemu pritúlila. „Nenapadlo ma, že to je už teraz. Vlastne som na to vôbec nemyslela... celkom ma zamestnala Leonóra.“
Pobozkal ju na husté tmavoplavé vlasy. Mali presne tú farbu jesenných listov za oknom. „Budeš nádherná Leonóra. Chcel by som si ťa niekedy vypočuť.“
Uprela naňho veľké oči zaokrúhlené úžasom. „Myslela som... veď BUDEŠ na premiére... či nie?“
Smutne zavrtel hlavou. „Odchádzam DNES, Emilia. Mrzí ma to. Mám záväzky v Turíne.“
„Ach.“ Nebola schopná pohybu, slova, ničoho. V tej chvíli mala pocit, že tam tak zostane stáť naveky.
Prudko ju vzal za ruky, akoby to tušil, zatriasol ňou a zvolal vášnivo: „Tak veľmi by som ťa chcel znova dirigovať, Emilia! A niečo väčšie, než len bezvýznamný záskok! Naštudujeme spolu Otella. Budeš Desdemona ako sen!“ Opäť ju zovrel, ale ležala mu v náručí ako kus dreva. „Amore! Pricestuj za mnou. Kedykoľvek, len čo sa trochu zabývam v Turíne. Tak o mesiac... to stihneš aj premiéru Bohémy. Možno budeš môcť neskôr alternovať Mimi. Urobím z teba svetovú divu, Emilia! V tomto zapadákove ťa takmer nikto nepočuje. Zaslúžiš si viac! Príď, amore. Budem ťa čakať.“
Vietor zadul silnejšie, znova rozkúdolil listy a zavial jeho stopy. Keď si v ten večer poriadne vyfúkala nos, vrátila sa k Leonóre, hoci už aj nie s takým zápalom. Potom k Violette, Mimi, Micaele... a ďalšiu jeseň k Desdemone, Amelii, done Anne... a ďalšiu... stále prichádzali nové a nové jesene a nové úlohy a jej dvor zapadával ďalšími listami. A to krásne mäkké talianske slovo „amore“ sa vrátilo do svojich árií. Tam, kam patrilo.
Pravdaže, mohla aspoň povedať, že už pozná jeho význam. Vedela, čo znamená, a niekedy práve to ľutovala. Hútala, čo by sa bolo stalo, keby bolo bývalo v tej dobe jednoduchšie vycestovať. Alebo keby mala dobrodružnejšiu povahu. Alebo keby ju proste vzal a uniesol ešte pred premiérou Trubadúra. Keby ju bol požiadal o ruku.
Amore. To slovo jej znelo v ušiach a sama ho nespočetne krát spievala v nespočetných partoch. Určite na ňu čakal. Lenže medzitým sa stihol stať jedným z najslávnejších operných dirigentov modernej doby a urobiť divy z niekoľkých sopranistiek. A napokon sa v tichosti oženiť a splodiť pár detí; kým ona začala chovať mačky. Prvá bola malá plachá Mimi, za ňou prišla prúžkovaná drzá Elvíra, potom Amneris – vzácna siamka, ale pôsobila tak akosi egyptsky – a teraz koketná, strašne mačacia Manon. Prešla dlaňou po jej lesklom kožuchu.
„Neľutujem to,“ povedala nahlas pevne. Ale vnútri si veľmi neverila.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára