Táňa sa zamyslela. „Tu, alebo vôbec?“ Rýchlo rátala na prstoch. Očividne sa jej nedarilo. „Čojaviem. Tu asi tak siedmy. Ale celkove to neporátam. Vlastne som už prestala rátať.“
„Dievčatá!“ zvýskla pošepky Viera spoza Alice. „Tak sa teším....!“ V úlohe otca Germonta túžila počuť slovenský exportný barytón; len kvôli nemu dnes prišla. Okrem toho boli všetky zvedavé na debutanta v úlohe Alfreda.
„Naposledy, koncom minulej sezóny, som si tu Traviatu fakt užila,“ stihla ešte šepnúť Táňa, kým vybehol dirigent a doznel potlesk. „V starom Germontovi hosťoval ten Čech, bol skvelý, a prvý raz som si vychutnala aj tie dlhé pasáže s ním v druhom dejstve, čo vždy prespím....“
„Dnes ich tiež neprespíš,“ dodala Viera a usmiala sa zhora dirigentovi na plešinu. Bol to ten správny – teda aspoň podľa nej – ktorý to navyše aj oddiriguje rýchlejšie. „Už ho poznám aj so zavretými očami. Minule sme stáli vzadu pripravené vyjsť a pýtam sa kamošky, či nevie, kto diriguje. A ona, vraj, počkaj... vypočula si pár taktov, a hneď: jasné, to je Milanko...!“
Začínala predohra. Táňa myslela na jednu z tých siedmich Traviat, ktorú zhliadla spolu s ktorousi 1.B. Cez prestávku potom jeden študentík v trochu väčšom obleku vážne vyhlásil:
„Čakal som, že to bude lepšie, pani profesorka.“
„A v čom to je podľa teba zlé?“
Naozaj ju zaujímalo, čo povie. Ona sama totiž veľmi dobre počula, že dirigent je rozvláčny a úvod natiahol ako žuvačku, primadona nemá svoj deň a tenor si zabudol hlas doma alebo ho stratil cestou do práce, ak ho ovšem niekedy vôbec mal. Mohla porovnávať. Tento chalan mal však s najväčšou pravdepodobnosťou opernú premiéru, preto ju ovládla zvedavosť.
„No... myslel som, že opera... wow! Čakal som proste niečo veľkolepé. A toto je... no, dosť nuda.“
Videla na ňom, že hľadá miernejšie slová a pripísala mu to k dobru. Asi bol na nesprávnom kuse. Možno by ho ohúril Wagner, niečo iné od Verdiho alebo osvedčená Carmen. Napriek tomu ju pichlo pri srdci; vždy mala sklon sa takmer ospravedlňovať, ak niečo kikslo, niekto spieval zle alebo sa to deckám jednoducho nepáčilo. Brala to tak akosi osobne – akoby bola za úspech či neúspech diela osobne zodpovedná. Traviatu vybrala ako tutovku kvôli známym a chytľavým melódiám. Keď im púšťala na hodine prípitkový duet, viacerí ho spoznali ako hit. Nenápadne počúvala, ako sa počas predstavenia medzi sebou potichu bavia. Pozitívne na tom bolo, že sa bavili aspoň k veci.
„Ak budeš zlá, budeš vyzerať ako tá tretia sprava,“ povedala jedna štíhla dievčina druhej, narážajúc na objemnú zboristku.
Keď Alfredo v treťom dejstve, mimochodom dosť nešikovne, zasypal Violettu svojou výhrou v kartách, jeden z chalanov vyhŕkol v prekvapení: „Nebodaj sa konečne niečo deje!“
A ďalšia poznámka ju zabila v lufte. Na začiatku posledného dejstva Violetta leží vo svojej posteli, okolo pobehujú temné postavy sťahujúce preč nábytok a slúžka natriasa fľaštičky s liekmi. Na podčiarknutie faktu, že chuderka prišla o všetko, hmotné i nehmotné, nad ňou ako memento visí lepenková kulisa izbičky s pianínom, pripomínajúca šťastnejšie dni na vidieku. Ten chlapčisko, keď to videl, sa nezdržal. „Aha, izba padá...!“
Možno naozaj nevybrala vhodný kus; pre tie decká by nezaškodilo trochu viac akcie. Na druhej strane, predstavenie vyšlo bledé a nevýrazné, sólisti vlažní a prevarení ako dojčenské mlieko a nikto z nich sa ani len omylom nesnažil zaujať. Bolo jej to ľúto. Nie kvôli nim, aj keď za trest práve prišli o niekoľkých potenciálnych divákov. Kvôli tým deckám.
Teraz znova počúvala predohru – prečo jej tu, preboha, takmer vždy znie ako hudba od kolotočov? Je to tým malým orchestrom, alebo čím? Alebo tými príšernými plechmi? Tie aj hrajú ako od kolotočov. Počúvala predohru, sledovala zahusťovanie scény šušťavými sukňami zboristiek a dúfala, že sa Alfredovi podarí otvoriť šampanské. Chudák, v tom strese z debutu. To by mal predsa robiť nejaký sluha.
Zo svojho strategicky výhodného miesta stáli pri bufete medzi prvými.
„Čo si dáte?“ poponáhľala sa Viera.
„Ja som na rade,“ namietla Alica príznačne a vyťahovala peňaženku.
„Nie, určite ja.“
„Nehádajte sa,“ pokúsila sa ich usadiť Táňa. „Na rade som ja, lebo mám zajtra narodky.“
Ešte sa chvíľu naťahovali, napokon ich s tými narodeninami presvedčila,. A dali si pochopiteľne šampanské, pretože Traviata bez šampanského nemôže fungovať. Odniesli si ho na balkón. Fontána pod ním usilovne zurčala – znelo to ako keď prší – a celé námestie pred nimi žiarilo v mäkkom večernom svetle. Chlipkali bublinky a pritom neľútostne rozobrali na márne kúsky celé prvé dejstvo počnúc dirigentom a končiac zátkou od šampanského, ktorá sa Alfredovi skotúľala až do orchestra.
Alica k šampanskému neustále nôtila Libiamo ´ne lieti calici... a keď ju to prestalo baviť, dožadovala sa, aby jej pripomenuli, ktorá že to je tá jej obľúbená. Táňu okamžite napadlo Sempre libera a za neumelého (to preto, že Viera sa nezapojila) pospevovania slávnej Violettinej árie sa lenivým krokom vrátili na svoje miesta. Než zhasli svetlá, Táňa nezabudla poznamenať, že zase po tom šampanskom celé dejstvo prebuble.
Alfredo, sediac v lepenkovej izbičke pri pianíne, sa naozaj snažil zaspievať svoje vzletné Lunge da lei aspoň hodný svojich veľkých vzorov, ale predsa len debutoval, a človek nechtiac, či skôr chtiac, myslel na úplne iné verzie, s Alfredom rozhodne skúsenejším, tajomne vášnivým, a dokonalého, mužného hlasu. Nie, žeby ten momentálny hlas nemal. Ale všetky sa zhodli, že utečie ešte veľa opernej vody, kým zaspieva tú áriu bez triašky a aspoň k všeobecnej spokojnosti, ak nie nádherne. A kým oddrevenie a začne trochu hrať. Naproti tomu tatko Germont, ten i s našedivelými vlasmi sršal šarmom a všetkých, ale najmä Vieru, očarúval zvučným barytónom a úplne dostal precítenou interpretáciou Di Provenza il mar a Violetta, jedna z nepochybných primadon divadla, pohladila náročné ucho operného fanúšika svojím teplým a srdečným sopránom.
„Mám ju strašne rada,“ šepla Táňa po tom, čo Violetta pôsobivo naposledy vydýchla a sklátila sa na bočnú lávku ponad orchester starostlivo vyrátaným a nacvičeným pohybom. Hľadisko vybuchlo v potlesk a mnohé bravo, najhlasnejšie Vierine, takže musela pridať hlasitosť: „Vyzerá presne tak, ako by podľa mňa mala vyzerať operná diva. Je strašne príjemná, má krásny hlas a formy,“ už skoro kričala, „ktoré úžasne ukážu v kostýmoch!“ Najmä v tých hlboko dekoltovaných, dodala si v duchu, čo si vždy najviac užijú páni na druhom balkóne.
„Aj ja ju mám rada,“ súhlasila Alica.
To sa už vyšiel pokloniť Germont a Viera vzdychla. „Dievčatá, naňho prídem hocikedy. Bola som zvedavá aj na mladého... debutanta... celkom to ušlo, len bol dosť nervózny. Ale Daniel je môj favorit. Taký slovenský Tardi. Bravóó!!“ zakričala ešte hlasnejšie.
„Čo máme ďalej?“ zaujímala sa Alica logicky.
„Ani neviem,“ Táňa sa pokúsila predstaviť si program. „Myslím, že Maškarný bál... a ešte niečo koncom mesiaca, ale to si nepamätám.“
„Nechcete ísť na Popolušku...?“ ozvala sa Viera. „Budem mať lístky.“
„Ideme?“ Alica si bezpečne spomenula na svoju obľúbenú ansámblovú scénu „toto je uzol zauzlený...“ „Poďme!“
Táňa medzitým zhrabla zo stolíka bulletin s programom. „Už viem. Hubička. No a potom je Chenier vo Viedni. Dúfam, že pôjdete.“
„Tardi...?“ mrkla Viera.
„Jasné!!“
„Ách.“ To citoslovce hovorilo za všetko. „Ešte sa dohodneme.“
Ktosi jej vzadu pristúpil dlhú sukňu. Potkla sa, a zabrzdila na dôstojnom staršom zboristovi. Nemuselo to vôbec vyzerať divne: rozjasané davy prúdiace do Violettinho salóna nepochodovali predsa v zovretých šíkoch. Ona však pritom vykvíkla ako malé prasiatko, ktorému stúpili na chvostík, hoci ozvať sa mala až replikou
„Sì, la vita s´adoppia al gioir,“
Pohľad, ktorý jej potom dôstojný zborista venoval, znamenal čosi ako:
„Čo jančíš, ty trdlo.“
Vpredu zatiaľ Violetta decentne vítala príchodzích a debutujúci Alfredo sa nadychoval k prvému slovu svojho debutu:
„Marcheze...!“
Súcitila s ním, pretože sa sama cítila stratená. Bol to aj jej debut, prvé predstavenie so zborom opery, nanešťastie v kuse, kde nie je ktoviekoľko typických zborových čísel. Žiadne dlhé súvislé zborovky ako v iných Verdiho dielach, napríklad tie krásne v Trubadúrovi... Pravda, skúšala; ale bolo to tak hrozne iné oproti statickému zboru rozostavenému na stupienkoch za orchestrom, kde si človek pekne v pokoji môže držať list a nič mu nebráni vo výhľade na dirigenta. Tu musela hrať! Márnosť šedivá, pamätať si, kedy prejsť odkiaľ kam, otočiť sa, poskočiť... a ešte spievať... Ľudí okolo seba nepoznala a nezdali sa jej ani priveľmi priateľskí. Fungovali ako dobre zabehnutá mašinéria, v ktorej odrazu vymenili jedno koliesko, a to ešte akosi nezapadlo. Nevedela, čoho sa zachytiť, a stále kŕčovito naťahovala krk, aby dovidela aspoň na taktovku, pretože celkom zabudla, že dirigenta krásne vidí, keď zdvihne zrak k obrazovke hore v lóži. Dokonca farebnej.
Trošičku jej odľahlo, keď dospeli až po
„Si ridesta in ciel l´aurora...“.
Jednak to znamenalo aspoň o byľku dlhší zborový úsek, a okrem toho tým pre ňu končilo prvé dejstvo a jej sa chcelo mocne odfúknuť.
A chudák Alfredo bol taký drevený. Až jej ho prišlo ľúto. Nie, žeby spieval zle. Pokiaľ mohla posúdiť, mal celkom pekný, jasný tenor, ale v recitatívoch trošku chrapčal, možno len od nervozity. Tú chápala. Ona mala pritom výhodu; predsa len v zbore nie je natoľko na očiach. Mohla sa schovať za kolegov so svojím, ako sa nie celkom neprávom domnievala, pohriechu neumelým herectvom, a i nejaké spevácke zakopnutie z nervozity sa prípadne stratilo – pravda, nie, žeby to chcela využívať pričasto – na čo sa ale taký sólista spoliehať nemohol. Takmer zabúdala na vlastné klopoty srdca, keď za širokou sukňou účastne držala prsty Alfredovi a jeho Un dí felice, jedno z najkrajších vyznaní lásky v opere, aké poznala, ktoré počúvala za scénou, vyšlo aj tak trochu krákavé.
„Príliš to prežívaš,“ vyčítala jej kamoška, keď sedeli po predstavení v bare oproti divadlu. „Hľaď si svojho; ostatným aj tak nepomôžeš. A keď budeš zakaždým trnúť za všetkých, nakoniec zbabreš niečo sama.“
„Tak som možno urobila blbosť, keď som šla na ten konkurz,“ hrýzla si palec a zamyslene hľadela na ružu, ktorú od Hany dostala. „Mala som zostať pekne v rozhlase. Tam aspoň nemusím pobehovať v krinolínach. A aj keby,“ dodala nelogicky, „nikto ma nevidí.“
„Veď to bolo len prvý raz. Zvykneš si. A vôbec: okrem toho zakopnutia si predsa neurobila žiaden kiks.“ Hana bola tá, ktorá ju od začiatku vehementne presviedčala, aby sa na konkurz prihlásila a teraz veľmi túžila dokázať, že mala pravdu.
„Celá som bola jeden veľký kiks!“ vybuchla Lia a zagánila na úbohú ružu, akoby ona za to mohla. „Predstavovala som si, že budem úžasná. Že tam zahviezdim. A pritom som bola ako motovidlo!“
Hane skoro zabehol hlt vína, čo si práve upila. „Ako si, prosím ťa, chcela hviezdiť v ZBORE...?! Tam si ťa nevšimnú ani tí, čo sú vedľa teba, nie že diváci.“
Lia zmĺkla, pretože si na čosi spomenula. Bolo to... pred dobrými desiatimi rokmi, ešte na základnej škole. Mama jej z neposlušných vlasov farby medi zapletala dva dlhočizné vrkoče. Chystala sa so školským zborom na akési predstavenie; celá hrdá v ňom mala spievať malé sólo. Keď na celú vec hľadela spätne, s odstupom toľkého času, napadlo ju, že učiteľ si ju vybral možno práve len pre tie medené copy a veľké oči... hoci, naozaj sa hrozne snažila a snáď aj celkom dobre spievala. Mama jej pri tom zapletaní už po stý raz rozprávala, ako ona „hrávala“ na fanfáru.
„Tiež som mala vtedy takéto dva copy. Popri štyroch chlalanoch som tam naozaj ukázala... Chodila som reprezentovať na všetky akcie. Trúbu som mala vždy nádherne vyleštenú. Až na to, že vedúci ma zaprisahal, aby som do toho ani len nefúkla. Neverila by si, aký sa dá na tom vylúdiť príšerný zvuk. Niečo ako jeleň v ruji.“
Ako celkom malá, tak šesť-sedemročná, sa chcela stať harfistkou. Obdivovala tie prekrásne dámy v elegantných šatách ladne pohládzajúce struny pestovanými rukami. Pre ňu to boli nadpozemské bytosti; rozprávkové víly, anjeli... vyzerali ako tí nebeskí hudobníci z Van Eyckovho oltárneho obrazu. Preto keď raz uvidela harfistku vo fraku s motýlikom, bol náhle koniec jedného detského sna. Tá harfistka bol totiž chlap.
Až o mnoho rokov neskôr pochopila zábavnú iróniu a zároveň genialitu osudu, ktorý ju týmto rafinovaným spôsobom nasmeroval k spevu. Prišla na to, že je pre ňu oveľa prirodzenejšie vyjadrovať hudbu vlastným hlasom. Učiť sa dlhé hodiny ovládať nejakú neživú vec, aby tie tóny zahrala ona, sa jej videlo zbytočne komplikované. A okrem toho sa jej nechcelo toľko cvičiť.
Všetko začalo kedysi dávno s ujom Macom, ako zvykli volať otcovho staršieho brata Mateja, aj keď si to vtedy sotva uvedomovala. Hovoril jej tak milo starosvetsky; Juliška. Komukoľvek inému by za to pohrýzla nos. Uja Maca milovala. Aj vyzeral ako medveď: čierny, zarastený, chlap ako hora. Husle, ktoré si k nim nosieval, ako hovoril, „kvôli malej“, pôsobili v jeho rukách ako detská hračka. Takto jej, kým bola dieťa, prinášal hudbu domov. Sedávali všetci v kuchyni a počúvali ho ako hrá. Vtedy ešte nevedela, čo vlastne, názvy, ktoré občas spomínali dospelí, jej nič nevraveli. Tie večery však zbožňovala – a nielen preto, že akosi si nikto nevšimol, že je hore oveľa dlhšie než obvykle. Kuchyňa sa vtedy z miesta, kde zvonil riad, voňalo jedlo a riešili sa bežné veci, nejakým zázrakom premenila na chrám. Stala sa miestom výnimočným a povznášajúcim , plným nekaždodennej radosti, aj bez štukových ozdôb na strope a vitrážových okien. Mala snáď tri alebo štyri roky a nechápala, čím to je, že všetkým svietia a ligocú sa oči a záhadne zamyslene sa usmievajú, ale správne sa jej to spájalo s hudbou, ktorá znela z huslí. Ak ujo zahral nejaké ľudovky, otec len počúval, a i mama, ktorá sa pred inými trochu hanbila, spievala veľmi zriedka, hoci večer jej spievávala uspávanky. A Lia aj tak najradšej počúvala len ujove husle. Zdalo sa jej, že aj ony spievajú, nežným mäkkým hlasom, a niekedy si v duchu mimovoľne k melódii vymýšľala slová. A keď napokon sama otvorila ústa a tíško sa pridala, ujo Maco uznanlivo kývol hlavou.
„Máš krásny hlások, Juliška, srdiečko,“ pohladil ju po bohatých vláskoch. „Zaspievaš si so mnou?“
Brala to ako vyznamenanie a ich kuchyňa sa stala dejiskom jej prvých vystúpení. Ich parádne číslo, uspávanku „Dobrú noc, má milá“, spievala pod lahodne ťahavý zvuk huslí inštinktívne citlivo, ale zato s živelným nadšením a s nasadením hodným Marie Callasovej v Norme.
„Ujo Maco!“ smiala sa jej Hana, hoci vcelku dobromyseľne. „To sa bude raz krásne vynímať v tvojej hviezdnej biografii. Vraj kto ťa priviedol k hudbe? Predstav si to anglicky: UNCLE BEAR!...“
„Ja ti dám... že Bear...“ mosúrila sa Lia, pričom skromne prehliadla narážku na hviezdnu biografiu. Ale pri tej spomienke sa znova musela usmiať. Vedela, že keby ujo ešte žil, dokázala by prehltnúť aj Julišku. A tak rada by si zaspievala s jeho husľami...! „Keď už, tak uncle Teddybear. Bol ako... vieš, tie veľké chlpaté plyšové medvedíky, väčšie než ty, keď máš päť rokov, čo ti ich niekto daruje a potom ti sedia v rohu postele a môžeš sa k nim pritúliť, keď ti je smutno... a keď si už veľká, stačí sa ti aj naňho pozrieť, a je ti dobre. Alebo...“tisli sa jej slzy do očí, „vieš, ty si ho nepoznala. On bol skvelý.“
Mala práve šesť rokov a vo vrkôčikoch veľké biele mašle, keď ju vzal k narodeninám prvý raz do opery. Hrali vlastne operetu, Noc v Benátkach. Pripadalo jej to ako vo sne. Okúzlilo ju všetko. Predovšetkým nádhera budovy divadla: nevedela sa vynadívať na bielo-zlaté ozdoby, reliéfy a stĺpiky-sochy, plyšové sedadlá, vyobliekaných ľudí i svoje ružové šaty vo veľkom zrkadle. Myslela si, že je v nebi, a to ešte ani nezačalo predstavenie! Akonáhle však zhasol luster, pripomínajúci loptu, čo kedysi stratila, privítali potleskom dirigenta a konečne zaznela hudba, vzniesla sa rovno do siedmeho neba a počas celého dejstva pevne zvierala ujovi ruku. Cez prestávku ju previedol po divadle – pripadalo jej obrovské a žiarivé ako šperk, až niekedy zabúdala zavrieť ústa. Dolu nad orchestriskom jej trpezlivo vysvetľoval, kde sedí aký nástroj. Niektoré tam i videla položené, hoci hudobníci boli preč; zdalo sa jej to nádherné a tajomné, akoby zmizli nejakým zázrakom a so zvonením sa mali znovu objaviť (to ešte nevedela, že v tom čase fajčia a trkocú o hlúpostiach na chodbe). Obdivovala ladný tvar harfy a bruchaté basy a zvedavo nazízala do otvorenej partitúry na dirigentskom pultíku, plnej záhadných šifier pre zasvätencov. A žrde na priväzovanie gondol, patriace k dekorácii a trčiace ako pruhované prsty z orchestrálnej jamy, jej strašne pripomínali lízatká, sladké benátske tyčinky, a mala na ne po celý čas chuť.
Z divadla odchádzali ako králi vysvieteným námestím a ona sa cítila slávnostne významne a zároveň krásne hriešne, že je tak neskoro ešte vonku a hoci unavená, patrične to vychutnávala. V náhlom vnuknutí, keď sa posledný raz obzrela na vytrblietané divadlo, sa uja detsky nevinne opýtala:
„A mohla by som tam aj ja niekedy spievať...?“
Ujo však napodiv zastal a celkom vážne na ňu pozrel. „Pravdaže. Ty určite. Raz tam spievať budeš. A ja budem sedieť v prvom rade a budem na teba hrozne pyšný.“
Preto, keď konečne stála na doskách Národného, hoci aj len v zbore, klaňala sa po svojom debute spolu s ostatnými a hore z druhého balkóna div nevypadla Hana mávajúca ružou, potajomky si zotrela jednu slzu, pretože ujo Maco v prvom rade nesedel.
„Lia! Tak hej... Lia, dáš si ešte dva deci...?“
„Hm...“ strhla sa. V tej chvíli bola ďaleko.
„Nechcem podpichovať, práve dnes...“ uškrnula sa Hana, keď si znova štrngli, „ale nemyslíš, že máš na viac, ako hopsať v rade s ďalšími motovidlami a húkať dokola pár zboroviek?“
Za tento výrok by sa jej asi niektorí nadšení zboristi poďakovali. Aj Lia ihneď presvedčene namietla: „Prečo. Mne sa to páči.“ Chcela spievať v divadle, a spieva tam. Vedela, že to bude milovať. A milovala to! Pritom dostať sa do operného zboru nemuselo byť až také jednoduché. Zvlášť ak je plný stav a nie sú miesta. Ona mala proste šťastie. Okrem toho, na školu sa prihlásila a vzali ju, tak čo ešte? Ako môže vedieť, kam to všetko dospeje...
„Ale ty MÁŠ na viac!“ Hana nebezpečne nadskočila na barovej stoličke, až sa zaknísala. „A MUSÍŚ s tým niečo urobiť! Chceš naveky zakopať svoj talent v zbore...? Myslíš,“ rozohňovala sa stále viac, „že tvoj ujo tým, že na teba bude pyšný, myslel, že ťa zakaždým ledva nájde vzadu v stáde zboristov...?! Okrem toho,“ zaškerila sa nakoniec, mierne samoľúbo, „ako pre sólistku pre teba môžem navrhovať šaty.“
„Pch.“ Lia sa nadula. Áno. Len aby jej robila reklamu. Hana bola výtvarníčka, skončila na šupke textil a šla ďalej na VŠVU – a neustále ju zahŕňala dobre mienenými, ale neskonale otravnými radami k jej štýlu a farebnému typu.
„Ty si taká anglická ruža, Lia, s tými tvojimi medenými vlasmi a modrozelenými očami. Hodí sa ti zelená, tyrkysová, smotanová... ale červená ťa zabije. Možno červenohnedá, ale to si ako kobyla v Ascote, a v staroružovej, nebodaj s kvietkovaným vzorom, ťa len vylepiť na plagát Old England... alebo tebou poťahovať gauče.“
Nikdy nebola príliš cieľavedomá. Vpodstate ani nikdy priveľmi neuvažovala nad tým, čo chce v živote dosiahnuť. Vedela len, že chce mať niečo do činenia s hudbou. Logickým krokom bolo preto konzervatórium. Tam onedlho zistila, že zo všetkého najviac túži spievať. Teda spieva... Nerozmýšľala nad tým, čo ďalej, ale Hana jej nasadila chrobáka do hlavy. Áno, ujo Maco by asi chcel, aby to skúsila. Či skôr, aby za tým šla. Bol odjakživa pevne presvedčený, že dokáže všetko, čo bude chcieť. Otázka znie, čo vlastne chce... Teraz jej chýbal jeho entuziazmus a jeho podpora... Hoci, Hana sa jej ho všemožne snažila nahradiť.
„Predstavujem si ťa...“ fantazírovala nad pohárom suchého bieleho, „ako Editu Grúberovú, na pódiu so stodvadsaťčlenným orchestrom za chrbtom, diriguje... no, ja neviem, Abbado, alebo Muti... máš na sebe obrovské nádherné smotanové šaty, pravdaže odomňa, žiariš ako Večernica na nebi, spievaš... áno: áriu Lucie di Lammermoor a publikum ide zošalieť!“
Lia sa mračila. „Neznášam koloratúry. Vymysli niečo lepšie.“
Naozaj ich nemala rada; zdali sa jej neprirodzené a vyumelkované. Vyzeralo to, že Bellini ruka v ruke s Rossinim i Donizettim to u nej majú dopredu prehraté. Napriek tomu jej už viacerí s ušami na pravom mieste povedali, že má na koloratúry hlas priam stvorený. Priezračný a ľahký, a keď ho správne nadnesie, vlietne až k oblohe a tam ho preteplí slnko. Navyše, z jej detstva sa traduje jedna príhoda. Po nedeľnom obede počúvali v rádiu opernú reláciu a ona, počujúc ťažkú koloratúrnu áriu v podaní známej sopranistky (až oveľa neskôr sa dozvedela, že to bola Tacea la notte z Trubadúra), vyhlásila vzrušene:
„Tá teta spieva ako vtáčik!“
A vraj, čomu, pravda, už ozaj neverila, ju rodina niekoľkokrát pristihla, ako sa pod stromami pokúša napodobniť čvirikanie vtákov – a napodiv sa jej to aj darí.
„A to je problém...?!“ nahnevala sa priateľka. „Môžeš spievať čo len chceš. Len sa na to nevykašli.“
že s obrázkami je to super
OdpovedaťOdstrániť