Mama jej vždy hovorievala: „Ak ťa to s ním nebaví, alebo ti to je úplne proti srsti, rob to tak, ako to robia Angličanky. Zavri oči, a mysli na Angliu.“
Zakaždým len prikývla a pousmiala sa; dobre, mami...
Nikdy by sa nebola nazdala, že raz sa jej to odporúčanie môže na niečo zísť.
Vydávala sa predsa za príťažlivého chlapíka, ktorý ju požiadal o ruku v člnku uprostred jazera. Najprv vstal, potom si kľakol, spod bundy vyčaroval pomačkané kvety... vyznal sa dojímavo a romanticky a že sa pri tom loďka besne rozhojdala a odplávali veslá, to bol detail. Na svadbe ju potom celý čas nosil na rukách, že všetky družičky závideli.
Kto by si bol vtedy pomyslel, že v jedno ráno sa zobudí a uvedomí si, že sa tak stále cíti. Ako na rozhojdanom člnku uprostred jazera, z ktorého odplávali veslá. Niečo asi nie je celkom tak, ako by malo. Niečo snáď nie je v poriadku.
„Maja, kde mám ponožky...?!!“
„Maja, tá káva nie je dosť sladká.“
„Maja, presolila si polievku!“
„Ako to, že si mi zabudla zabaliť desiatu...??“
„Vyžehli mi tie košele!“
„Nemôžem ísť po deti, Mišo potrebuje pozrieť počítač.“
„To nemyslíš vážne, že v chladničke nie je pivo...!!“
„Zasa si pribrala.“
Alebo že by to BOLO v poriadku? Všetky kamarátky ju presviedčali, že je. Ich manželstvá totiž vyzerali rovnako.
Ale ona to tak nechcela. Čo je to predsa za manžela, ktorý ráno miesto úsmevu, bozku a nežných slovíčok, poprípade, ach, pomoci s raňajkami, sa s hundraním vygúľa z postele, zasviní kúpeľňu a nesklopí dosku na záchode, pri raňajkách roztvorí noviny, ktoré ste museli priniesť zo schránky a ani len na vás nepozrie.
Začala ho tajne pozorovať a každý ďalší pohľad ju logicky viac utvrdzoval v tom, že to už nie je ten muž, ktorého si brala; ten milý, starostlivý, romantický zmätkár, ktorého milovala. Toto bol nejaký záhadný cudzí tvor, a – nalejme si čistého vína – ak by ho dnes stretla na ulici, nevenovala by mu jediný pohľad.
Zavri oči, a mysli na Angliu... keby to bolo také jednoduché. V poslednom čase pri večernom plnení si manželských povinností musela stále myslieť na to, čo odpozorovala cez deň. Dokonca si urobila tabuľku – odjakživa bola systematická; pochopiteľne, učiteľka – a dávala čiarky... koľko rozkazov, príkazov, výčitiek, či dokonca vyhrážok počula. Stĺpčeky s označením BOZK, ÚSMEV, NEŽNOSTI, či dokonca, ach, ty svätá prostota, KVET... zívali prázdnotou.
Ani vety typu „poďme na to“ alebo nedajbože „vyhrň si košeľu“, ju žiaľbohu nedokázali dostať do romantického rozpoloženia. Vrhla sa teda na Červenú knižnicu. Jej kolegyne boli bezodnou studňou podobnej „literatúry“ a zásobovali ju takmer denne. Aj tu ju však čakalo trpké sklamanie. Asi tak po piatej knihe zistila, čudujsasvete, že sú všetky rovnaké. Sladký sirup stekal hojne zo stránok, až sa nazdala, že jej určite stúpol cukor... a napodiv to s ňou nepohlo. Až keď si v zúfalstve naliala pohár vína a pustila sa do sledovania detektívnych seriálov – väčšinou keď bol na pive, na futbale, na pracovnej večeri alebo keď pomáhal Mišovi s čímkoľvek to už potreboval pomôcť – tu to prišlo.
Z obrazovky sa na ňu smial boh. Decentne, inteligentne a elegantne a navyše, ach môj bože, so žiarivo neodolateľným úsmevom riešil vraždy a dokázal pri tom vtipkovať a vyzerať na zožratie s tými blond kučerami a modrými očami, že ste len sedeli v kresle a ušlo vám čochvíľa uveličené „ááách...“ Stačil jeden diel a vznikla závislosť – ten človek bol prudko návykový.
Kto to je? A odkiaľ? Márnosť, kade chodia takíto chlapi...?! U nás nič také na ulici nestretneš.
Internet – ďalší logický krok. Všetko je na webe. Aj blond modrookí detektívi z televíznych seriálov. A ak zistíte, že ako jeden z mizivého počtu podobných v Hollywoode je to ešte i vzorný otec šťastne fungujúcej rodinky, niet pomoci.
„To je normálne,“ prehodila kamoška pri káve a cigarete; jedna z tých podobného osudu. „Myslíš, že si jediná...?! Veď z toho žije celý šoubiznis. Nie sú to len puberťáčky, čo si lepia hercov nad posteľ.“
Internet – najlepší priateľ človeka. Venovala mu každú voľnú chvíľu, aby nachádzala nové a nové stránky, fóra, články, fotky, videá... všetko venované modrookému idolu. Našla si nové kamarátky na nete, rovnako postihnuté, s ktorými mohla donekonečna četovať O ŇOM. Pozháňala všetky dostupné filmy, posťahovala dostupné videá. Najprv pomaličky a nebadane, onedlho tryskom a tak, že by to aj slepý videl, upadala do závislosti... alebo inak, zamilovala sa ako pätnástka, čo má steny v detskej vytapetované modrými očami a oslnivými úsmevmi a s každou ďalšou fotkou jej len viac a viac mäkli kolená.
Pri mlčky podávanej večeri sa zakaždým tešila na to, ako opäť zapne počítač.
„Dnes je futbal, Maja,“ strhla sa pri tom oslovení, myslela pochopiteľne na čosi iné, „máme pivo...?“
Prikývla. Áno, to je ono. Tak na tri hodiny času, usmiala sa pod fúzy. Až keď mu bez slova naservírovala pivo a čipsy k televízoru a vôbec sa nesťažovala, že opäť pozerá futbal, začalo mu to byť podozrivé. Ale až keď sa to zopakovalo tak piaty raz, vyrukoval s otázkou:
„Čo na ňom vidíš...?“ Rozumej: čo na ňom vidíš, čo nemám ja?!
Mám ti to vyrátať? Pýtala sa v duchu. Nestačili by jej všetky prsty.
Ale na romantiku to fungovalo perfektne. Zavri oči, a mysli... Našla konečne svoju Angliu.
Až kým mu to nezačalo vadiť.
„Na čo stále myslíš? Alebo na koho...?!! Si ako duchom neprítomná. Aj pri tom. Akoby som to robil s figurínou z výkladu.“
Hm. Tak to by ju potom nejaká mohla aj nahradiť. Figurína.
A potom raz prišla domov z práce, unavená a otrávená a chcela si v pokoji, pri káve, než sa pustí do stohu písomiek, prehrať niektorý film. Nevedela nájsť ani jeden. Neboli na svojich miestach a neboli ani na iných pravdepodobných, ba ani nepravdepodobných miestach, kde jej napadlo ich hľadať. Premklo ju zlé tušenie a zapla počítač... všetky súbory fotiek boli vymazané. Dočerta.
Ale to je detinské. On žiarli. Panebože, on žiarli...!
Večera prebehla v hrobovom tichu, rovnako ako celý večer. Až keď sa uložili a zhasli, asi o pätnásť minút, keď už zaspávala, sa ozvalo zamrmlanie:
„Je to akoby si mi bola neverná.“ Pomrvil sa a dodal: „Len aby si vedela, prečo.“
Otočila sa mu chrbtom. Prečo „akoby“... myslela si jedovito.
Sotva týždeň na to sa vracala z roboty a hoci zvykla piť kávu doma s vyloženými nohami a časopisom, tentoraz ju čosi prinútilo zastaviť sa po ceste v kaviarni.
Uvidela ich ešte než si stihla objednať. Svojho muža a nejakú cudziu blondínu. Nebola to však iba sekretárka, kolegyňa, kamarátka či sesternica – to by sedeli slušne za opačnými koncami stolíka a neovíjali sa jeden o druhého ako brečtan. Srdce sa jej rozbúchalo a horúčava vystúpila do tváre. Naskutku vyskočila a rozbehla sa k východu, pričom však nezabudla dať si poriadne záležať na tom, aby ju obidvaja videli.
Doma to prepuklo naplno. Od jedu najprv trieskala všetkým, čo jej prišlo pod ruku, až spáchala binec na tri hodiny upratovania; potom jej napadlo, že nájde aspoň tie filmy. On si bude žiarliť a mstiť sa za jej neveru v úvodzovkách, zatiaľ čo sám sa po kaviarňach oblizuje s blondínami...!! Filmy boli zamknuté v zásuvke písacieho stola, tak ju vylomila.
Vybrala jeden naverímboha a pustila ho, ale zistila, že nevníma. Toto nie je ono, pochopila. Nebude tu predsa sedieť a v slzách čakať, kým sa vráti domov.
Obliekla si šaty, ktoré už nevytiahla zo skrine niekoľko rokov – uvidela, že VÔBEC nepribrala a vyzerá skvelo – namaľovala sa a zavolala kamarátkam.
„Zapamätaj si: prežiješ iba ako víťaz,“ vravievala vždy jedna z nich.
Na šporáku nenechala večeru a v chladničke pivo, nevyžehlila košele ani neupratala.
„Ja nie som obeť,“ usmiala sa na svoj obraz v zrkadle. „Vlastne som víťaz.“
Vyšla von a zabuchla dvere.
