Praha 1990

            Nemohli sme sa nezastaviť a neoprieť o kamenné zábradlie; hľadeli sme do vody, na labute, na Strelecký ostrov, na Hradčany, a premýšľali sme.

            Odrazu sa nám ktosi prihovoril: jazykom, ktorý bolo dosť ťažko rozoznať, ale nakoniec sme v ňom spoznali angličtinu. Pasovali sa s ňou dvaja Taliani z Ríma, svetlovlasý Angelo a čiernovlasý Stefano, pozývali nás na pivo a chceli, aby sme im ukázali Prahu. Vôbec im nevadilo, že nie sme tunajšie; koniec koncov, z európskeho hľadiska je skutočnosť, že my dve v srdci Prahy sme Slovenky, zanedbateľná. Tak som po chvíľke úvahy povedala „ok, we can go“ a Stefano povedal „andiamo“, napriek tomu, že Ada znechutene upozornila, že obaja letia na mňa. Omyl, ja som sa s nimi len bavila, kto za to môže, že ona z nemčiny nevysúka ani slovo? Šli sme spleťou uličiek, hľadali krčmu a ja som nás predstavovala: študentky, bývame u priateľov a v piatok odchádzame a zamak nezáleží, čo z toho je vlastne pravda. Ada sa stále strachovala, ako sa ich zbavíme, Stefano zháňal po všetkých krčmách voľné miesta a Angelo študoval mapu zhora i zdola a hľadal schránku na pohľadnice. Vyšli sme na Staromestskom námestí pod orlojom, obaja túžili vidieť biť „orologio“, bolo asi pol piatej, tak sme to museli niekde prečkať, prešli sme krížom cez námestie, a to už všetky cesty vesmíru viedli za roh, kde ústi Dlouhá ulice do námestia a kde má krčma U Rychtáře malinkú záhradku pod podloubím. Stefano zamieril dovnútra a vrátil sa so štyrmi pivami, stáli sme tam každý s pohárom v ruke, od stolov na nás hľadeli pivnými pohľadmi pankáči s červenými a fialovými vlasmi a Ada sa bála, čo si o nás myslia – pochopiteľne nás sotva vnímali a bolo to tak krásne jedno, až Stefano objavil vzadu dve stoličky, tak sme sa tam zašili; Ada s Angelom na jednu, Stefano a ja na druhú. Sedeli sme a trápili sme sa s komunikáciou, Ada sa dokonca pustila aj do nemčiny a Angelo sa k nej začal tisnúť a blížila sa piata hodina, ale všetko to bola len predohra ako v starom muzikáli, kedy sa prekrikujú nástroje, opona sa pomaly dvíha a divák čaká, čo sa stane.

            A v tom kuse potom odrazu sedí pri stole starý bruchatý Talian s dvoma malými Talianmi a snaží sa šialenou hatlaninou dohodnúť s postavou v značne ošumelej riflovej bunde, či orloj bije len raz za deň, alebo každú celú hodinu, a tá riflová postava so zarastenou vizážou sa urputne snaží rozprávať o meste. Sledujem rozhovor s náhlym záujmom, zarastený zbojník prehlási, že je rozvedený, a starý mafiózo sa ho hneď nato opýta, či má peknú ženu; nedorozumenie na oboch stranách ma vyburcuje a skočím do toho, prekladám, čo som pochopila, načo sa riflová postava vytrhne od svojho piva s radostným výkrikom: „Konečně tady někomu rozumím!“ Vyjasníme si o čo ide, a dostáva to spád. Aj Stefano pochopí, že má vedľa seba krajanov a je vyzvaný, aby sa s nimi dohodol sám, ale vyhlási, že im nerozumie, pretože sú to severania z Udinu a tí horali majú nejaké divné nárečie. Po otázke udinského brucháča, ako znie meno študenta, ktorý sa upálil, sa začne beseda točiť okolo udalostí zo 68-eho, Pražák vysvetľuje a bohvie, čo z toho Taliani chápu, až zo Stefana vypadne, že je komunista, a že u nich je ten istý problém, ako bol u nás so Sovietmi, majú s Američanmi, ale čo si pomôžu, keď ich krajina patrí k NATO... na čo jeho český proťajšok reaguje dlhým monológom v trochu kostrbatej, ale plynulej angličtine a dojímavo sa pokúša obrátiť Stefana na pravú vieru, čo sa ukáže byť zhola nemožné, keďže ten je celkom presvedčený v svojom presvedčení. Krútim hlavou a smejem sa a zamiešam sa do tej pivnej debaty:

            „Ako krásne doňho hučíš, páči sa mi to, ale nepresvedčíš ho, oni si neprežili to čo my, u nich sú iní komunisti, oni doma za niečo bojujú, ale je ich málo a nikdy sa nedostanú k moci...“

            „Já vim, já vim, já jen chci, aby pochopil, co sou komunisti za svině, a kdyby se přeci dostali k moci, jak by to u nich dopadlo – jako u nás...“

            Zničohonič sedel oproti mne, ostatní boli odsunutí na vedľajšiu koľaj a čas plynul pomimo nás, hoci v tom okolo plynúcom čase sa zatiaľ stihlo veľa udiať: bruchatý krajan zo severu sa odporúčal, asi sa šiel pozrieť na „orologio“, ktorý sme my o piatej prepásli, Angelo si položil hlavu Ade na plece a potichu driemal a Stefano namosúrene zotrvával v omyle, že som v krčme U Rychtáře stretla známeho. Tak sme tam sedeli do šiestej nad zvyškami teplého piva a prichádzali na nové témy:

            „Nebo třeba ti Cikáni, ti Rómové, já je nesnášim, u nás snad v zájmu asimilace, je ubytovali na všechna první poschodí, a když člověk vod nich pravidelně dostává do držky, tak si je stěží voblíbí...“

            „No vidíš, ale to je tvoj osobný zaujatý pohľad, prečo by si mal kvôli trom Cigánom, od ktorých si dostal do držky, znenávidieť celý národ? Nikdy to nie je celý národ, kto ťa mastí. A tak je to aj s komunistami, prečo by boli všetci svine, keď svine sú len tí, čo robia svinstvá...“

            „Ale když do té držky dostáváš pořád, to tě pak přestane bavit...“

            Nikam to neviedlo, ale bavili sme sa znamenite, začal sa zaujímať, kde sme zbalili Talianov, a odkedy Slovenky sprevádzajú talianskych turistov po Prahe, tak z nás vyliezlo, že vlastne nevieme, ako sa ich striasť, hoci ja som mala podozrenie, že by to vôbec nebolo ťažké; sľúbil, že nám pomôže: zavedie nás na víno a tam ich opijeme, lebo Stefano sa chvastal, že talianske víno je najlepšie na svete a prvý človek v Amerike bol Talian a Volta bol Talian a všetky cesty vedú do Ríma. Stefano sa síce bránil, že veľa nepijú, hoci Angelo už vyzeral slušne a hrozne sa lepil na Adu, ale znelo to nádejne a pred šiestou sme sa všetci piati zdvihli a odkráčali k orloju, kde sa už zhrčil dav turistov v nemom očakávaní; hodiny odbili, prešli asi štyria svätí a bolo po všetkom.

            „Čo sa deje?“ spýtala som sa riflového domorodca. „Je ich nejako málo, nie? Žeby boli v oprave? Mám doma takú pohľadnicu, čo sa dá posúvať, a tam sú všetci, a je ich viac...“

            „Viď? Já mám taky takovou, s tim věčným kalendářem, kde se dá vypočítat, že 15.ledna 1128 byl pátek; ale stejně jsem měl vždycky nejradši tu smrtku... tak dem na to víno, ne?“

            Vydali sme sa opäť cez námestie do ktorejsi uličky, predierali sme sa cez húfy cudzincov a debatovali ako starí známi, po očku som sa obzerala, kde sú Taliani a Ada s nimi a každých päť minút som na nich kývala prstom, ale akosi sa nebrali nás dobehnúť, až keď sme napokon zastali a čakali, tak docválali, a vraj idú do hotela – božtek, božtek, a sú preč, Ada im musela niečo povedať, bohvie, čo to bolo, ale podstatné je, že z prehliadky mesta s Talianmi v mihu vzniklo víno s českým známym. Ocitli sme sa v malej krčmičke, kde chlapi pijú svoje dvojdecáky na stojáka za vysokými drevenými stolmi, žien málo, tak zodve aj s nami, atmosféra hustá, ale príjemná; ochvíľu sme mali pred sebou každá dve deci a večer sa rútil ďalej.

            „Tak, když ste se teď zbavily těch Italů, jaké máte další plány? To by sme mohli někam zajít...“

            „Mali by sme byť asi o deviatej doma,“ vyhlásila Ada a významne na mňa pozrela, „veď vieš, aby sme neprišli neskoro, potom sa nedostaneme dnu...“ Bola to bohapustá blbina, ale nechala som ju aj s jej strachom, že nás niekto niekam zavlečie a znásilní.

            „Ale stejně, kdyby ste neměly kde spát, tak klidně, mám tady ve městě takový krcálek... Já vás nebudu vobtěžovat... A vopravdu musíte v pátek vodjet? To bysme mohli jít v sobotu na Rolling Stones...“

            Debata sa uberala týmto smerom, keď sa k nášmu stolu prigúľal človiečik so zahmlenými modrými očami, ružovo rozkvitnutými lícami, maličký, dobre ohodený a s obrovskou taškou, položil si k nám svoj dvojdecák a spýtal sa s miernymi problémami človeka, ktorý má už svojich pár deci za sebou:

            „Smím si k vám př – přise... při – stoupit?“

            „Jestli smíš? My jsme ti byli na první pohled takoví sympatičtí, viď? Jen si přistup.“

            Človiečik sa spokojne zachichotal trochu plachým a trochu škriatkovským smiechom, ktorý vždy končil rýchlym obliznutím pier, pristúpil k nám, a potom celý čas stál s jednou nohou vlastnícky položenou na kabele, do ktorej by sa vošiel aj klavír Mary Poppinsovej, oprel sa lakťom o vysoký stôl a snažil sa tváriť k veci a šťastne si neuvedomoval, že sa stal novým objektom záujmu nášho prvého známeho; ten ho začal nemilosrdne spovedať a vie sám pánboh, ako si na ňom zgustol:

            „Jak sej menuješ?“

            „Majk – Majkl, mi říkají.“ Škriatkovský smiech.

            „A jestli se tedy smím zeptat, Majkle, co děláš?“

            „Promovaný filolog.“ Obliznutie.

            „Ale ne! Ukaž občanku.“

            Majkl s rozmáchnutím zmizol pod stolom, ale chvíľu mu trvalo, kým pochopil, že tašku neotvorí, ak si ju bude pridŕžať nohou, nakoniec sa znova objavil aj s objemným obalom plným papierov a vylovil z neho občiansky. Kým ho náš priateľ študoval, hľadeli sme s Adou na seba a dohadovali sme sa, či to filológovi prezradiť, alebo nie, nakoniec sme sa rozhodli, a tak som sa k nemu dôverne naklonila, akoby som sa mu chystala zveriť štátne tajomstvo:

            „My sme vlastne kolegovia... vieš, sme totiž tiež filologičky, rusistky. Ty máš aký jazyk?“ Napadlo mi, že dlhý, ale čušala som.

            Filológ na mňa uprel vodnatý pohľad a márne sa snažil zaostriť: „Němčinu a angličtinu. Učím tady... nó, na jazykovce. Hele, holky... ale to potom určitě některá budete znát Káťu Kořínkovou. Neznáte ji náhodou?“

            „Jasně, že známe. Káťu Kořínkovou? Kdo by ji neznal? To je ta blondýna s modrejma vočima a dlouhejma nohama, viď?“

            Filológ zosmutnel. „Ne, ale opravdu, znáte ji, nebo ne?“

            „Myslíš Káťu Kořínkovou? Tu brunetu s hnědýma vočima a krátkejma nohama?“

            Pokúšali sme sa s Adou filológovi vysvetliť, že okruh ľudí, v ktorom sa on pohybuje, nemáme šancu poznať, ale docielili sme len to, že prešiel plynule z jednej utkvelej predstavy na druhú, dlho sa na mňa zahľadel a po chvíli mučivých pochybností oznámil:

            „To jsem se tě chtěl zeptat, víš... ale opravdu... neznáš náhodou Káťu?“

            „Káťu Kořínkovou?“ spýtala som sa, zdvorilo v sebe dusiac smiech.

            „Víš, ty seš jí hrozně podobná. Opravdu.“

            „Už je mi to jasný, ty promovanej filologu. Tahle Káťa Kořínková tě pustila k vodě a ty to teďka tady zapíjíš. Mám pravdu, nebo ne?“

            Filológ vystrúhal príšernú grimasu a začal sa ošívať, až mi ho prišlo ľúto a premkli ma silné obavy, že by sme ho mohli dohnať k samovražde, alebo niečo podobné, tak som chcela zastaviť tú maškarádu, ale nakoniec sa asi až tak veľa nestalo, pretože odrazu vybafol na nášho známeho od Rychtáře:

            „Chceš tatranku?“

            Po kladnej odpovedi znova zmizol vo svojej batožine, ale keď sa vynoril, nestačil sa spamätať a pol tatranky bolo fuč; hľadel na žalostné zvyšky celý zronený a skončilo to celé tým, že sa uchechtol, oblizol a začal mlieť niečo o Káti Kořínkovej.

            „Tak, teď se podívej na mou občanku, abys neřekl, že tě legitimuju a svou ti ani neukážu... jó, to jsem zjistil teprve ve dvanácti letech, že mám vlastně dvě příjmení, nebo taky dvě křestní, jak se to veme...“

            Videli sme: Karel Lukáš; a mne napadlo, že mohol dopadnúť aj horšie, mohol sa volať Karel Karel alebo Lukáš Lukáš, alebo Major Major ako ten nešťastník z Hlavy 22, ktorého ešte ku všetkému aj povýšili na majora. Ďalšie informácie zneli: rodičia lekári, rozvedený, jedno dieťa... dosť málo som vnímala, víno sa už míňalo a on šiel po ďalšie s tým, že „děvčatům kupuje, ale chlapcům ne,“ a „ať si filologové dojdou sami“, začínalo ma to práve baviť, kým Ada už vypínala úplne a prechádzala do opozície, možno preto, že Majkl ju objal okolo pliec podobným spôsobom, akým stál na svojej taške a šepkal jej čosi do ucha, s najväčšou pravdepodobnosťou o Káti Kořínkovej; začínala sa stavať na zadné a nechytala sa ani na to, ako začal Karel recitovať po rusky, nereagovala na Jesenina, nereagovala už vôbec na nič a chcela ísť domov, lenže ktosi „sepsal 36 přípitků“ a „pojďme je vyzkoušet“, tak sme pili na „modrý kouř z cigaret“, „na růži bez trnů“ a „na růži s trny“, „na měsíc v jezeře“ a „na oči srny“ a na iné krásne veci, ktoré už nebolo možné postihnúť.

            Dopili sme druhý dvojdecák a Ada konečne presadila odchod. Vyšli sme von s filológom v závese, Karel sa zabudol s kýmsi pri dverách, stála som tam a čakala, čo sa stane; Ada bola čím ďalej nasršanejšia , filológ smiešne drobčil okolo a vôbec, svet bol krásny.

            „Poď, ideme.“

            „Veď počkaj, počkáme naňho...“

            A vtom Ada vystrelila, od boka, ale zabolelo to celkom prese: „Ak sa chceš ísť niekam kurviť, tak choď, ja idem domov sama.“

            Zostala som tam stáť. Len preto, že som cítila niečo, čo ona necítila, len preto, že ona videla opilca, ktorý pletúcim sa jazykom vykladá, ako bohvieprečo ukradol kdesi poznávaciu značku a teraz sa jej hľadí zbaviť, kým ja som počúvala niekoho, kto recituje nad pohárom vína Morgensterna. Bolo mi všetko jedno, vošiel do mňa jed, vedela som, že urobím presne to, o čom hovorila, aj keď by som to tak nenazvala, pretože človek ľutuje vždy najviac to, čo neurobí, a stále som čakala na ten výbuch, aj keď som mala pocit, že už je dávno po výbuchu.

            Karel konečne vyšiel. „Co je? Kam jdou?“ ukázal na Adu a filológa, motajúceho sa za ňou. „A já sem vám tady vysomroval marjánku...“

            „Poď,“ povedala som. „Nemôžem ju nechať ísť samu domov.“

„A proč bys nemohla? Ona si už s tím filologem poradí.“

To bol dostatočne pádny argument. V najbližšej uličke sme sa jednoducho odpojili, zmizli sme pre Adu a filológa z povrchu zemského, a to bol ten veľký tresk, na ktorý som toľko čakala; od tej chvíle ma Praha strhla so sebou a ja som sa s radosťou pustila po prúde, kým Ada sa niekde ďalej plahočí proti nemu.

Pražské uličky sa pred nami odvíjali ako cesta na trenažéri, povetrie šedlo a hustlo, akoby zhora ktosi fúkal cigaretový dym, my sme sa predierali podvečerom, a mne bolo ľahko i ťažko zároveň a napodiv som akosi nemohla rozoznať, z čoho je mi ľahko a z čoho ťažko.

„Ada má hrozný orientačný nezmysel,“ hlesla som previnilo a predstavila som si ju, ako blúdi vysilená po Václaváku s filológom v pätách. „Ale na druhej strane,“ dodala som vzápätí, „sme obidve dospelé, samostatné a svojprávne osoby, a nie sme siamské dvojčatá.“ V duši som v tej chvíli mala podobne ako v ringu na obrázkoch Jeana Effela, kde spolu zápasia dobrí anjeli a zlí čerti.

„To bych rád věděl, proč se na ni tak ti chlapi lepí, když je taková chladná... Já bych každopádně bral na tebe...“

Nevedela som, kam ideme, a netrápilo ma to, zastali sme pri zábradlí a hľadeli do tej istej rieky ako s Adou, ale už to bola aj tak úplne iná rieka a mňa ovládol úplne iný pocit a pomyslela som si, že osud je hrozný showman a že by si mal z neho raz niekto poriadne vystreliť, aby zistil, čo to obnáša. Prešli sme po moste na druhý breh, viem, že celý čas neúnavne rozprával, viem, že občas som mu aj odpovedala, ale všetko mi to mierne splývalo a potom sa zasa drobilo na farebnú mozaiku, na ktorú dlho pozeráte a už už sa vám zdá, že ste pochopili zmysel, ale zrazu sa vám vyšmykne a znova neznamená nič, ale aj tak je to krásne. Netrvalo dlho, a skončili sme v krčme U dvou srdcí, sedeli sme na krajíčku lavice v preplnenej zafajčenej miestnosti, pili pivo a Praha čarovala ďalej.

Jedno z jej kúziel som objavila vzápätí na nočnej Kampe; človek nemôže zostať nad vecou, keď ho romantika priam ovalí po hlave, stromy sa konármi dotýkajú vody a v tých konároch spieva vietor, ale inak je všade ticho a jediné svetlo prichádza odnaproti zo staromestských lámp.

„Tak sem vodívám děvčata“, priznal sa, a boli tam tiché lavičky, sedeli sme a hovorili o poézii a próze a poézia večera už celkom prehlušila prózu dňa a keď niekto nechcel niečo vidieť, tak to nevidel, a potom som chvíľu myslela, že prišlo zemetrasenie, ale to ma len vzal na kolená, a rozprávali sme ďalej a takmer po každom mojom príspevku mal pre mňa láskavé a nežné oslovenie „Kecko!“ hoci mne vôbec nepripadalo, že kecám, a zrazu sme zazreli kdesi nad riekou ozajstný ohňostroj, maličký a akoby len pre nás a to sa už nedalo vydržať.

„Vezmi si mě... zůstaň tady a vezmi si mě,“ počúvala som s úsmevom, a aj keď to znelo nadmieru romanticky, predsa to tú romantiku trochu pokazilo a uvažovala som, prečo vlastne ľudí v sladkom opojení alkoholu, kedy nevedia, čo vravia, berieme s rezervou, pričom zároveň tvrdíme, že práve vtedy vravia pravdu? Žeby preto, že pravda znie veľakrát tak strašne neuveriteľne, že sa nedá nič iné, len brať ju s rezervou... a že toľkokrát sa človek odváži vysloviť pravdu len vtedy, keď nevie, čo vraví...?

Povedal mi ešte pár milých vecí, napríklad, či som už počula „trumpety s varhanama“, a podarilo sa mu zapáliť si cigaretu filtrom, keď sme znova vstali a pozreli do temnej hĺbky. Mala som chuť natiahnuť sa a končekmi prstov sa ako tie konáre dotknúť vody.

„Tobě už ale musí být zima,“ všimol si moje tenké tričko a bez dlhých rečí si vyzliekol bundu. Než sme sa odtrhli od zábradlia, zaregistrovala som, ako z Karlovej ruky čosi nenápadne čľuplo do vody. Poznávacia značka.

„Tak už můžeš říct, že jsi byla na Kampě... Tady bydlel i pan Werich,“ vytrácali sme sa odtiaľ pomaly, akoby sa nám nechcelo, a ono sa nám naozaj nechcelo, komu by sa chcelo z takého miesta. „A tohle je dům pana Trnky... Táta mi vyprávěl jak jako kluk si šel vždycky zazvonit na pana Trnku... když jsem byl malej, chodíval jsem tudy s ním a jednou sme to vopravdu spolu udělali, zazvonili sme si na pana Trnku a utekli jsme...“

Múr pri schodoch vedúcich na Karlov most sa strácal pod prekrikujúcimi sa nápismi a kresbami šliapajúcimi si navzájom na päty, farby udierali do očí aj v matnom svetle lampy a ja som náhle bola v pokušení niečo pripísať,

„stejně to ale nemáme čím napsat,“

„ale máme,“ a vylovila som z tašky veľkú ceruzu, , ktorá patrila k môjmu stálemu výstroju, vždy som akosi hodlala sadnúť si niekde a kresliť do úmoru, ale nikdy k tomu nedošlo – a odrazu som mala v hlave vykradnuté a nebola som schopná zanechať tam po sebe dôstojné posolstvo, tak som ceruzu zas zbalila.

„Můžem se sem ještě vrátit,“ povedal Karel.

Vyliezli sme na Karlov most, objali sme sa okolo pása a vykročili sme späť do Starého mesta, rátala som, koľkokrát som po tomto moste šla a zakaždým to bolo iné, raz v horúčave, potom v lejaku a bosá, sama s Adou, s Talianmi, a teraz v noci; na kamennej dlažbe sedeli kŕdle mládeže, hrali na gitary a spievali a nieslo sa to ponad Vltavu a počuli to až ktoviekam. Opäť už koľkýkrát tými istými uličkami, tentoraz popri tmavých vchodoch a s lampášmi nad hlavou, cez staromestské námestie okolo Jana Husa, kde na schodíkoch ešte stále posedávalo zopár oneskorených romantikov, okolo krčmy U Rychtáře – v záhradke vyložené stoličky a zametené – a po Dlouhé ulici za roh na ulicu Rybnú k zamknutým domovým dverám.

Mohla by som tu reprodukovať tie nadávky, ale napísané to vyzerá hlúpo:

„Já si zapomněl klíč.“

Stála som tam a čakala a bolo mi to trochu smiešne, napriek tomu, že bola asi jedna v noci a nám hrozilo, že zostaneme vymknutí na Rybnej ulici. Vzal to útokom, dobýjal sa do vlastného domu ako zlodej.

„Už se mi to jednou takhle povedlo,“ tvrdil zadychčaný. „Ale asi... to udělám, jak se to píše ve všech detektivkách... jak to běžně dělává Steve Carella...“ No, aspoň uvidím v praxi, či to funguje.

Poobzeral sa, rozohnal sa, jediným dobre miereným úderom pravej tenisky odborne vykopol dvere a vlámal sa domov. Funguje to.

Prvé, čo som uvidela, bola v malej predsienke veľká krabica, zrejme ešte pozostatok sťahovania, a fialové dievčenské topánky. Zavesila som si tašku na vešiak, vyzula sa a vošla za ním do izby.

Ó. Možno nejaká iná žena by si v prvom rade sadla na gauč, vyčarovala z kabelky ihlu a niť a zašila by mu tie malebne rozstrapkané diery na kolenách, lenže bola som to ja, a ja, okrem toho, že mám rada rozstrapkané diery na rifliach, som zamierila rovno k bielej knižnici a stratila som sa v nej.

Bolo tam všetko. Aj kamenná, barokovo sa tváriaca hlava.

„Ta upadla z jednoho náhrobku, válela se tam na hřbitově, asi patřila nějakýmu andělovi... tak jsem ji vzal.“ Z rozmlácenýho kostela...

Zmizol v kuchynskom kútiku, aby postavil na čaj, kým voda zovrela, sedel na červenej stoličke za písacím stolom a pozoroval ma.

„Ty se tady pořád motáš tak nějak bezprizorně... sedni si někam...“

A už tu bol čaj na bielom servírovacom stolíku – vždy som túžila mať servírovací stolík – sedeli sme vedľa seba na gauči a počúvali platne a popíjali horúci čaj. A nedopili sme ho, pretože to už všetko spelo kamsi do závratna a do tmy a vtedy stíchlo aj svedomie, a možno som sa mala hanbiť a myslieť na Adu, ale nehanbila som sa, dokonca ani za to, že sa nehanbím, a už vôbec nie za to, že na Adu vôbec nemyslím.

Keď sa nekonečno vrátilo späť do konečna a noc bola oveľa bližšie k ránu, povedal nežne:

„Tobě se už chce spát, viď,“ a ja som unavená z toho šialene dlhého dňa súhlasila, pre mňa bolo ešte vždy dnes, lebo pre mňa je dnes dovtedy, kým nezaspím. „Tak já ti budu vyprávět, jak jsi krásná – chceš?“

Slastne som prikývla a on sa zasmial: „A taky marnivá, protože to chceš slyšet,“ a potom jeho slová jemne pohládzali nielen moje uši, ale celé moje telo ba i dušu, až som mala zvláštny pocit, že sa pomaly mením na hudbu.

„Kdysi jsem to uměl líp,“ zakončil s povzdychom. „Kdysi bych ti byl vyprávěl o tvé kráse třeba hodinu... napsal jsem i takovou báseň, asi na dvě stránky... Vidíš, jak svět přichází o básníky...“

Ako? Tým, že ich vyleje vo štvrtom ročníku z medicíny? Že prinúti básnikov pracovať na dopravnom dispečingu? Že ich potom dostane na právo, ktoré ich aj tak ktovieako nebaví? Alebo tým, že sa medzitým stihnú oženiť, mať syna, aj sa rozviesť? Ako svet prichádza o básnikov?

„Ty básnik,“ povedala som ticho a v tom jedinom slove bolo za vagón nehy, ale možno to nepostrehol a možno to bolo dobre.

„Teď mi ty něco řekni o sobě, já už toho tolik nakecal...“

Prevrátila som sa na brucho a s pohľadom upretým do okna, za ktorým sa pomaly zhmotňovali skutočné tvary balkónov s muškátmi v kvetináčoch a prádlom na šnúrach, som sa sústredila; šlo to ťažko, ale napokon som začala rozprávať a moje vlasy ho pritom šteklili po tvári.

„... a tak som minulý rok skončila Pedagogickú fakultu – rok som učila a teraz v lete som dala výpoveď; jednak preto, že ma tam už nejako prenikavo nepotrebujú, a jednak, že nepociťujem učiteľstvo ako svoje poslanie...“

„A máš nějakou představu, co bys teď chtěla dělat?“

„No, presnú nie... Chcela by som si dokončiť angličtinu... Ale celkom určite viem, že by som chcela písať. Vieš, vždy som chcela zachytiť všetko, aj s atmosférou, pocitmi, zvukmi, vôňami... každé miesto aj situáciu si vždy vybavím celkove, s tým všetkým, a tak by som to chcela vedieť opísať. To je asi vec štýlu...“

„Hm, ty už dokonce přemýšlíš o stylu...“

„Musím,“ zasmiala som sa, „veď to skúšam od deviatich rokov, to je už dosť dlho na to, aby som začala.“

„Ty o tomhle všem, co tady prožíváme, tedy jednou napíšeš prózu, a já báseň... o prózu jsem se ještě nepokoušel, nějak mi to nesedí. Spíš se dovedu vyjadřovat ve verších... tys nikdy nepsala básně?“

„Písala, dokonca som ich raz aj niekde poslala, ale vrátili mi ich. Aj tak som s tým prestala, nejde mi to... zostala som radšej pri próze.“

„Moc velkých spisovatelů začínalo poezií. Máš ještě šanci...“

Svetlo v izbe bolo už sivé a stále rýchlejšie belelo. „Svitá,“ povedala som po chvíli.

„Půjdem spát? Počkej, takhle, jak to bývá ve filmech...“

Stočila som mu hlavu na rameno celkom ako filmová herečka a konečne som sa prepadla do zajtra.

Zobudila som sa na pocit, že sa nemôžem pohnúť, a ten sa miešal s nesmelým hlodaním oddýchnutého svedomia. Slnko sa lialo dovnútra cedené cez záclonu a hoci deň tu bol zrejme už dosť dlho, mne sa zdalo, že práve prichádza. Už som iba driemala, ale asi som sa veľmi hniezdila, pretože radšej vstal. Znova som si zdriemla, a keď som sa prebrala nadobro, sedel na zemi, oholený, s mokrými vlasmi, a čítal. Spomenula som si, ako som ho večer na Kampe podpichovala, že neverím všetkému, čo mi narozprával, a že som ohromne zvedavá, čo mi povie prvé, keď vytriezvie.

„Klidně ještě spi,“ povedal.

                                                                                              október ´90

                                                                                              máj ´95

                                                                                              február ´99

                                                                                              3.2.2010