Básne zo šuplíka

***

Chovám si pre šťastie na okne

malého večerného pavúka.

Dnes mi už účes nezmokne.

A slová, čo ti posielam,

opäť zlý vietor rozfúka.

Pavúk si pradie krehkú sieť,

halím sa do jej čipky.

Hodiny, ktoré nevidieť -

patria ku krotkým strašidlám -

presýpajú čas sypký.

A keď ho celý presypú,

možno, že bude ráno.

Vkĺznem do búdky pod lipu

a do slúchadla zavolám

neviem, čo, ale: áno.

***

K večeru mávam čudných hostí:

potme si hľadíme do očí,

a iba v tichej bezmocnosti

čakáme až niekto zakročí,

až niekto rozsúdi náš zápas,

stretnutie domácich a hostí

- raz prehrávaš, raz vyrovnávaš -

proti mne sedia pochybnosti.

Mesiac sa škerí do záclony,

tajne si dúcha do dlane,

cez škáry vietor píska tóny,

pozorujú, čo nastane:

či pochopím, že nemám nádej,

pri tej presile súpera,

a ráno skrehnutú ma nájde

s nesmelým vzdychom na perách:

včera som mala čudných hostí.

Nie som si istá – odišli?

Trochu tu posedeli pochybnosti.

Neviem... ešte sa zamyslím...

***

Zatúlaný modrý kúsok duše,

oblečený voľne do spleenu,

nezbedník, len predvčerom mi ušiel;

asi hľadať svoju nevinu...

Kdesi blúdi pod mostami neba,

možno čaká biely autobus,

možno je mu iba ľúto seba -

tak si v parku vybrnkáva blues...

Kým mu tma zaspí v účese,

hrá na struny nemej gitary,

a ráno si ho odnesie

vietor, s úškrnom na tvári.

Potom sa možno ku mne vráti

- to keď sa vietor otočí -

pozrieme jak najlepší kamaráti

jeden druhému do očí,

a ja mu poviem: chýbal si mi,

bola som bez teba necelá;

a hoci vrátil si sa iný,

v duši mi zas hrá kapela.

***

Marec zas kutre v osudí,

prehadzuje nás ako hrášky v bubne,

apríl kvalitne všetkých zblbne;

z rozumných hláv spraví nerozumné.

Máj potom má čo žehliť,

keď na lavičkách strúha romantickú tvár,

všetkých presviedča: je to vážne,

ten starý kupliar...

Nebojte sa, aj vás to trafí.

Vypukla živelná pohroma:

Jar.

***

Náčrtky slov sa v kúte mysle krčia

Predlhá cesta vedie k jazyku

Nesmelé myšlienky ich nepostrčia

Tak mlčíme si – zo zvyku

Zdalo sa že som povedala všetko

A predsa toľko zostalo

Som uväznená vlastnou hlúpou klietkou

Z ktorej sa nikdy ujsť nedalo

Možno sa tisíckrát rozbehneme

Tisíckrát vyjdeme si naproti

Slová však zostávajú nemé

Záhradu Raj ktosi oplotil

***

Máj so mnou zasa cvičí prostné

Do rytmu Ódy na radosť

Len ruží nikdy nie je dosť

Láska nechaj so svoje ostne

***

Dozreli hviezdy v záhrade tmy

Prstami jemne ich oberáme

Najzrelšie

Možno spadnú samé

A uvidíme čo sa stane

***

V zúrivom tichu,

v nočnej spálni,

po niečom, čo sa nedá zniesť

- a predsa ti to málo vadí,

tak nezmôžeš sa na protest –

počítaš kvietky na paplóne,

si plná romantických gest...

Lenže tu predvádza sa próza.

A celkom suchá, nakoniec,

ukazuje ti, ako ľahko

sa taký sobáš z rozumu

zmení na celkom nerozumnú vec.

***

Myslím na teba,

keď padá večer na sídlisko.

Myslím na teba –

už tým

si mi blízko,

myslím na teba,

keď vzduch režú

krídla lastovičiek,

atramentové

ako stopa môjho pera.

Myslím na teba

ráno

s hrkotom prvých električiek.

Myslím na teba teraz;

zisťujem s tichým úžasom:

myslím na teba –

teda som.

***

Keď sa čerti ženia,

ženy sa čertia –

každá by sa chcela

vydať za čerta...

Sú to štramáci,

krásni hnusáci.

Vravíme si: nech,

Stoja za ten hriech...?!

Páni pekelníci,

venujte sa počasiu,

späť k porekadlám...!

Koľká panna vám

už na lep sadla!

A to by ste sami za seba

kopyto do ohňa nedali

Mnohé z nás sa za vás,

žiaľ, ozaj vydali.